Doležitosť Malých Vecí

„Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným

z týchto maličkých, lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár Môjho Otca, ktorý je na nebesiach.” Ev. podľa Matúša 18:10

Všeobecne sa ľudia oboch pohlaví snažia ísť za veľkými vecami, prácami; v každom človeku nejaká vnútorná slabosť pohŕda malými vecami. Dostanete jeden peták, poviete: „Nemá cenu; keby bolo tisíc, desať-, stotisíc leva, to už hej, no peták – nie som žobrák!” Dostanete jeden orech – „Urážaš ma; daj mi 5 – 10 kg, no s jedným orechom sa mi snáď vysmievaš, pane?” Naháňajúc sa za veľkými vecami, sa chceme zoznámiť s vysokopostavenými ľuďmi – s cármi, ministrami, vedúcimi, vedcami, filozofmi; o sociálne nižšiepostavených ľuďoch hovoríme: „Ten je nevzdelanec, hlupák!” Od začiatku do konca nášho života sa stretávame s pohŕdaním malých vecí. No Kristus sa obracia k svojim učeníkom a upozorňuje ich, aby nepohŕdali malými. Prečo? „Nepohŕdajte nimi, pretože urážate ich anjelov, ktorí im slúžia na nebesiach. Ak pohŕdate malými, pohŕdate aj anjelmi, ktorých deťmi sú malí.” Ak chceme rozdeliť strom, najskôr nabijeme malé ostré kliny, ktoré keď vniknú, urobia miesto veľkým. Ak sú kliny veľké a tupé, ako sa zaklinia? Takže malé veci otvárajú cestu veľkým. A vo svete kráča odpočiatku celý proces rozvoja spolu s týmito drobnými vecami, ktoré podceňujete; na nich sa zakladá celý progres vesmíru. Hovoríme, že pluh živí celý svet, že ak oráč dobre poorie roľu a zaseje, prinesie dobrú úrodu. Je to tak, no nemôžeme zabúdať ani na úlohu, ktorú zohrávajú miliardy červíčkov, ktoré taktiež preorávajú pôdu. Vychovaní sme tak, že podceňujeme slabých, aj keď sme Kresťanmi, pod ovčou kožou nosíme inštinkty vlka, no po istom čase pod touto nevinnou parádou ukážeme svoje nechty; nezabúdame na svoje staré návyky: len čo nám niekto vezme jeden groš – už aj sa súdime na súde. Ak ukradne 5 – 10 tisíc leva – povieme mu „Aáá, bravo!” Avšak ten, kto veľa kradne, nezískal tento návyk odrazu; najskôr zobral od svojho otca jeden peták, potom – jeden gologan (starý bulharský peniaz = 10 stotiniek), potom – groš, 5 grošov, 10 grošov atď. V každom prípade je tento zákon platný. Ak podceňujeme malé príčiny, nevšímame si veľké následky v práci. Môžem povedať, že všetky naše súčasné nešťastia, spoločné aj osobné, sú spôsobené podceňovaním malých vecí v minulosti. Preto sa Kristus obracia k svojim učeníkom a hovorí im, aby nepohŕdali „tými malými”. Takže kto sú „tí malí”? Niekto môže povedať, že sú to naše deti. Je to pravda, že sú našimi deťmi. No ak by sme chceli dôsledne aplikovať Kristov zákon, zistíme, že existuje aj veľa iných vecí, ktoré nemožno podceňovať. „Nepodceňujte tých malých!” – vysvetlím vám zmysel, ktorý sa ukrýva v týchto slovách. Jeden Ind dáva svojmu synovi orech a káže mu, aby ho preskúmal; syn rozpučí orech a zje ho. „Čo obsahuje orech?” – spýtal sa otec. – „Nič zvláštne – malé jadro príjemnej chuti.” Neskôr sa Ind pýta syna: „Nenašiel si v tom orechu niečo iné? – „Nič.” – „Synu, v tomto orechu je ukrytá veľká sila a keby si ho nezjedol, ale zasadil ho do zeme, bol by z neho vyrástol veľký strom a bol by si uvidel veľkosť tej malej veci, ktorá je zárodkom veľkého.” Boh vám posiela jednu malú myšlienku, jedno jablčné semienko, vy poviete: „To je nič” i ho odhodíte; no Boh povie: „Spýtajte sa, akú silu obsahuje, posaďte ho a uvidíte, aký strom z neho vyrastie.” Práve pre toto neustále podceňovanie malých myšlienok sme sa dostali do tejto situácie a hovoríme, že svet je zlý. My sme najmúdrejší!

Kristus hovorí: „Nepodceňujte malé veci, nesnažte sa ísť iba za veľkými, naučte sa rozpoznať, aká sila je ukrytá v malých veciach a využite to: pomôžu vám získať veľké.” Či nie je aj váš dom vybudovaný zo samých malých mikroskopických, zhustených zrniek. Na týchto malých veciach, ako je pšeničné zrno, ovocie a iné drobnosti spočíva náš každodenný život. To je vo vzťahu k telu; no i vo vzťahu k rozumu práve malé myšlienky a želania spôsobojú radosť a veselosť v živote. Niekedy sa smejeme deťom, že sa zaoberajú drobnými vecami; nemyslite tak, aj zrniečka, ktoré pomáhajú rozvoju veľkých vecí, sú drobné.

Ale prečo nemáme podceňovať malých; prečo nemáme prekročiť druhé Božie prikázanie: „ľúbiť svojho blížneho?” Žiadnu živú bytosť, ktorá má k niekomu vzťah, ktorý prináša úžitok, nemôžeme podceňovať. Tou bytosťou môže byť holub, sliepka, ovca, vôl, kôň, somár, pre každého z nich existuje kniha, v ktorej sa píše: dnes ste naložili na somára toľko, zajtra toľko – zapíše sa tam, aj keď vám Pán pridá po 5 leva na deň, o sto rokov – povedzme, ak vám to tak fungovalo celý život – aký kpitál mu budete splácať? Jedného dňa sa ocitnete, ako jeden dlžník, že mu dlžíte 10 000 talentov. Poviete: „Nepamätám si”; no Pán do knihy zapísal, že toľko ste dlžní. Takže my všetci sme dlžní malým. Náš súčasný rozvoj, naše súčasné myslenie, naše súčasné želanie dlhujeme tým malým, o ktorých hovorí Kristus i, samozrejme, keď sme dlžní, musíme ich ľubiť, musíme vedieť, že pracovali pre nás a že teraz musíme my pracovať pre nich. A potom poviem niečo o jednej hádanke. Často sa ma pýtali, prečo sa anjeli zaujímajú o ľudí, čo majú s nimi spoločné. Niekedy, keď boli anjeli ako my, ľudia na zemi, boli sme zvieratami a sme im slúžili, sú nám veľa dlžní, teraz ich Pán súri odplatiť sa nám. Taktiež aj veľkí anjeli nepodceňujú svojich manších súrodencov, pretože aj oni pre nich pracovali. Môžete mať nevzdelaného sluhu, no nepoznáte vzťah toho sluhu k vám, prečo ho Pán doviedol do vášho domu. Jeho vzťah s ním nie je odteraz; tento sluha veľakrát býval vo vašom dome: vy o tom neviete, no Pán vie; možnože vám veľakrát zachránil život od zahynutia; takže musíte k nemu prechovávať všetku lásku a zhovievavosť. Vtedy sa nám objasní tento veľký Boží zákon – preukazovať lásku k malým. Láska nie je pre veľkých ľudí, pre anjelov, svätých, je pre malých, drobných, biednych, zúbožených bratov. Preto sa v matke rozvíja taká silná láska k dieťaťu. Ľúbi ho silou tohto Božieho zákona, lebo ho musí ľúbiť. Ľúbi ho len-tak, svojím vnútorným ohňom, pretože Pán vošiel doňho inkognito. Chcete vidieť Pána, a keď vojde do toho dieťaťa, poviete: „Pane, prečo si mi dal toto dieťa?” každý deň voláte Pána, a každý deň ho vyháňate. A vydávate sa za rozumných ľudí! Také správanie máte nielen vy, ale aj celý svet. Pán skúša každý deň váš rozum, aby videl, koľko ho ľúbite a koľko pravdy hovoríte. Jedného času, keď sa svet pokazil, sa roznieslo, že Boh sa vybral po zemi, aby videl, ako žijú ľudia, títo povedali: „Na Nebi teraz nie je pán, nemá nás kto kontrolovať, budeme slobodnejšie žiť.” Pán uvidel na jednom mieste, že jeden predáva slepého koňa a hovorí kupujúcemu: „Ver Bohu, nie je slepý. Ak ty v neho veríš, uverím aj ja” – I kúpil koňa. Pán prechádza okolo jedného domu a vidí, ako jeden muž mláti ženu: „Pre Boha, odpusti!”; odpúšťa jej. Títo dvaja sa neskôr dostali do Neba a hovoria: „Pane, my sme na zemi vzývali Tvoje meno.” Teda aj súčasní ľudia vzývajú Boha, keď chcú predať nejakého slepého koňa i keď chcú ubiť svoju ženu. Svätci hovoria: „Verte v Boha”; no čo im povie Boh? „Nepoznávam vás, pretože ste použili Moje meno nie pre Moju slávu, ale preto, aby ste klamali ľudí, aby robili priestupky a ztatajovali ich.” Práve takéto malé veci vytvárajú nešťastia. Máte slepého koňa, chcete ho predať v mene Boha, no všímajte si a buďte si vedomí toho, čo robíte. Viete, kto je tým slepým koňom? To je vaše telo. A stále majú niečo proti nemu a stále ho trestajú; každý hovorí, že ono je chybné. Nie je telo vinné. Jeden sa v krčme napil a povedal: „Nedávajte koňovi jesť”; chybí a trestá koňa. Nepodceňujte telo a nespájajte ho s vašimi želaniami, s chlípnosťami. Musíte sa ich zriecť, ale nie tela, to znamená zriecť sa všetkých myšlienok a činov, ktoré sú dôsledkom chlípnosti. Netreba mučiť vaše telo – chrám, ktorý Boh vytvoril. Z toho vyplýva, že k svojmu telu musíte byť veľmi zhovievaví, pretože pokiaľ je zdravé, môžete pracovať.

Keď Kristus hovorí o „ich anjeloch”, má na mysli rozumné bytosti, ktroré sa zaujímajú o naše činy. To, čo nazývame “svedomie”, sú tí anjeli, ktorí žijú v nás a zaznamenávajú každý náš skutok, dobrý alebo zlý, a ktorí hovoria: „Urobil si dobre”, alebo „urobil si zle”. Ak si niekoho urazil, jeho anjel ti hovorí: „Tvoj skutok nie je správny”. Začneš sa ospravedlňovať: „No, prepáč, bol som trochu nervózny, mal som zlú náladu, také boli okolnosti.” Aj keď si v takej situácii, nemá to nič spoločné s pravidlom, že nemáš podceňovať tých malých, na ktorých spočívajú Božie zákony.

Tieto malé veci niekedy prinášajú aj veľké výhody i veľké škody. Jeden vlk raz rozprával, že bol junákom a že medzi zvieratami bol cárom; líška mu na to povedala: „nechváľ sa toľko, lebo ak vojde komár do tvojho nosa, uštipne ťa a nič mu nemôžeš urobiť”. „Ak kýchnem nosom, vyletí” odpovedal vlk. Jedného dňa mu vošiel do nosa komár, poštípal ho, vniesol nákazu a vlk zomrel. Aj v našom živote môžu často malé príčiny takým alebo onakým spôsobom spolupôsobiť na náš rozvoj, no môžu ho aj zastaviť. Príčiny, ktoré nás robia dobrými a zlými, nie sú sami sebou zlé; zlé je ich použitie. Zoberme za príklad vzduch: ak ho dáte do pľúc, prečistí krv a človeku bude príjemne z toho prečistenia; no ak ho dáte do žalúdka, vyvolá bolesti brucha – jedno i druhé v obidvoch prípadoch vyvolá dve presne opačné reakcie. Ak dáte do žalúdka uhlík ako roztok, bude pôsobiť príjemne, no ak sa dostane do pľúc, vznikne otrava. Takže za týmito malými vecami, o ktorých hovorí Kristus, že ich nemáte podceňovať, rozumie ucelený ľudský život, s ktorým sme úzko spätí. Napríklad, ak sa vás spýtam: môžete mi povedať, ako sa sformavalo vaše telo, vaše srdce, váš rozum, môžete povedať, ako boli vytvorené tieto veci? Spočiatku, keď sa človek objavil na zemi, nebol veľký, ale mikroskopický, no za istých podmienok sa vivinul a stal sa človekom, ktorý je teraz grandióznejší, ako bol. Jeho sila bola pôvodne skrytá v zárodku. Tak aj v našom súčasnom živote obsahuje myšlienka veľký Božský základ a keď padne na úrodnú pôdu, môže obrodiť náš život. To, čo nazývame „obrodením“, existuje ako zákon ducha. Je to vnútorný Boží proces, ktorý pozdvihuje a obnovuje ľudské srdce, ľudský um, ľudskú dušu, ľudského ducha. Je to proces vystupovania zdola nahor a v tomto božom úsilí sa opracováva naše pozdvihnutie, záchrana i spasenie. Preto sa všetky bytosti od najväčších po najmenšie snažia obnovovať, pozdvihnúť a v mladosti sa skrýva rozkvet ľudskej duše.

Keď hovoríme, že musíme byť zhvievaví k malým, vyplýva to z princípu, aby sme nezarmucovali Pána. Pretože ak zarmucujeme nejakého človeka, vlastne nezarmucujeme jeho, ale Boha, ktorý je v ňom. No aj keď konáme dobro, pomáhame Bohu. Ak niekomu pomôžeme, jeho anjel, ktorý je na Nebi, nám bude k službám. Takže ak chceme mať priateľov na Nebi, musíme slúžiť malým a ich otcovia, anjeli na Nebi, nás prijmú do svojho domu a uhostia nás, budeme sa cítiť ako vo svojom dome. Službu za službu, lásku za lásku – tak je to na svete.

Viete, prečo sa Kristul obrátil k svojim učeníkom s touto myšlienkou? Podceňovanie – túto vlastnosť musíte odstrániť zo svojej duše. Napríklad stretnete nejakého človeka, ktorého nepoznáte; vo vás sa zdrodí podozrenie, že stojí nižšie ako vy: ak iba konštatujete nevedomosť a pomôžete mu, to je iné, no ak ho podceníte, vnesiete otrovu. Z podceňovania sa zrodil dnešný aristokratizmus, triedy – jedny ušľachtilé, druhé nešľachetné, jedny bohaté, iné siroty. Ak pochopíme vzťahy medzi vecami, zistíme, že sa nemusíme hanbiť za biedu, pretože ona je službou, ktorá je nám daná, aby sme ju nosili: musíme byť malí, musíme byť biedni, aby sme sa stali bohatými. Sú to dva protikladné póly, medzi ktorými leží práve rozvoj. A pohyb sa vždy uskutočňuje od väčších k menším. Boh vždy napomáha malým. Nezaoberá sa veľkými prácami. Vytvoril svet, no vládnutie celému svetu mu nespôsobuje takú radosť, ako keď sa zaoberá deťmi. Jeho náplňou je učiť ľudí, keď ich vidí hrešiť a tým nám dáva príklad, aby sme nepodceňovali malých, ale aby sme ich strpeli a poúčali. Keď sa Učiteľ zaoberá svojimi žiakmi, robí mu to radosť, chváli žiakov, keď sa učia. Svätí, svätci sa starajú o hriešnikov, aby ich priviedli k Bohu. Úlohou všetkých nás je zamerať pohľad k slabším ľuďom a k malým veciam. Ak niekto povie: „Nemôžem si oddýchnuť“, pochopím, že sa zaoberá veľkými vecami, veľkými myšlienkami. Ako si môže oddýchnuť, keď si hodí na plecia ťažký batoh s10, 20, 50 kilami zlata? Ak v batohu nechá iba jednen gram, zistí, ako si oddýchne. A teraz prichádza Boh povedať: „Dole batohy!“ – aby od nich oslobodil svet; dolu zbrane, ktoré narúšajú vaše rozumy a vaše srdcia, všetci sa musíte stať deťmi: aby ste nepodceňovali malé veci, ktoré som Ja vytvoril. Boh chce navrátiť ľudí k onomu čistému počiatočnému bytiu, ktoré ľudia volajú divočenie, no ktoré vskutočnosti ním nie je. Ja si želám, aby tak ľudia diveli. „Divý“ znamená v sanskritskom jazyku „čistý“. Staňme sa teda byť čistými a priblížme s k Bohu namiesto toho, aby sme zhrubli a boli zlí. Želal by som si, aby celý svet čím skôr zdivel, aby sa stal čistým, šľachetným, aby nepohŕdal malými vecami, ktoré má Boh rád, a aby pozdvihol na vysoké miesto lásku, spravodlivosť, múdrosť, pravdu a silu, tam, kde majú stáť. Tam je spasenie.

(Beseda, uskutočnená 3. augusta 1914 v Sofii)

Preložila: Gabriela Žlebeková, 25. 10. 1999