Zákony Služby

„Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som Ja, tam bude aj Môj služobník. Kto bude mne slúžť, toho poctí Otec.“ Ev. Podľa Jána 12:26

Skutočne, mnohí si kladú otázku, aký zmysel sa ukrýva v slovách: „Kto bude mne slúžť, toho poctí Otec.“ Vo svete existujú rôzne snahy: súčasní ľudia sa snažia získať vedomosti, bohatstvo, pôdu, domy, slávu, vznešenosť, silu – majú snahu získať veľa vecí. Ježiš nástojí iba na jednom: na službe – aby človek vedel, ako slúžiť. Sluha – to je jedno prozaické slovo, ktoré zobrazuje najnižšie spoločenské postavenie. Existujú rôzni sluhovia – v nejakej pivárni, v krčme, v kuchyni, divadle, v univerzite, v ministerstve atď. Svojím spôsobom sú všetci ľudia sluhami, avšak nie všetci si to priznávajú. Vo svete existujú teda dva druhy služobníkov: jedni, ktorí chápu svoje povinnosti a vedia, ako ich plniť, a druhí nevedia, ako slúžiť. Týchto voláme vládnucimi ľuďmi, pánmi, ktorí sedia a čakajú, aby im druhí slúžili, učia druhých, ako majú robiť a slúžiť. Každý chce byť v prvej kategórii – pánom. Avšak kresťanské učenie používa diametrálne odlišný princíp; používa princíp, ktorý hovorí, že ten, kto chce byť pánom, musí byť sluhom; hovorí, že Syn Boží neprišiel, aby mu slúžili, ale aby slúžil. Sme prinútení byť sluhami podľa zákona o nevyhnutnosti. Niekto povie: “Ja som pánom”; nie, klame sa, ak si myslí, že je slobodný, že nikomu neslúži; prinajmenšom slúži svojmu žalúdku, ktorý ho núti robiť aj také veci, ktoré nie vždy sú preňho príjemnými – musí mu dobre navariť, musí jesť a prežuť jedlo veľmi dobre, pretože ak by mu takto neslúžil, žalúdok vráti jedlo nazad a potrestá ho; povie mu: „Musíš mi dobre slúžiť, lebo inak ťa prepustím”. Niektorí si myslia, že iba pán prepúšťa svojich sluhov, no aj žalúdok prepúšťa svojho pána. Nože sa spýtajte lekára, čo robí žalúdok, keď mu neslúžia dobre; uvidíte, ako prepustí svojho pána! Služba je vlastnosť. Koľko nešťastia pochádza vo svete z toho, že nevieme, ako slúžiť! Ak sa matka naučí, ako vychovávať svoje deti, ak sa učiteľ naučí, ako má vyučovať svojich žiakov, ak sa vláda naučí, ako má slúžiť obyvateľom, aby uspokojila ich potreby, aby vytvorila zákony, nevyhnutné pre ich rozvoj, svet by mal inú tvár ako teraz. Súčasná civilizácia je dnes vystavená veľkej skúške – milióny ľudí povolávajú slúžiť do armády – niektorí nosia kefy, druhí vkladajú pušný prach do dela, strelné granáty, iní držia malé špagáty, ktoré keď napnú, zahrmí, iní zasa slúžia koňom; všetko je to iba služba. Aký osud očakáva týchto sluhov? Všetky tieto hlavy, nohy, svaly budú rozdrobené, pomiešané, stanú sa kašou. Toto ľudia nazývajú civilizáciou, kultúrou; súčasné národy hovoria: „My nepotrebujeme Pána – veda nás pozdvihne”. Avšak čomu nás naučila – byť tvrdými, robiť pušky a granáty? Áno, veda nás priviedla k tejto skúške, aby sme sa podrobili nebezpečnému pokusu, a teraz nás Nebesá skúšajú službou, ktorá je nám vnútená. Svet vyžaduje, aby mu svoji sluhovia slúžili, no Pán si žiada taktiež svoje. Kristus hovorí: „Kto slúži Mne, toho si bude vážiť aj Môj otec.” My stále niečo vybavujeme, avšak stále všetko zostáva nevybavené. Sme chorí, zavoláme lekárov, aby nás vyliečili, no pri tom všetkom aj tak na nás číha smrť. Budujeme domy, postavíme k nim strážnikov, aby neokradli naše bohatstvá, avšak napokon nás predsa len okradnú. Kristus hovorí: „Toľko tisíc rokov ste slúžili tomuto vášmu princípu a vidíte jeho následky; ak by ste však slúžili Mne, pochopili by ste zmysel vášho života”. My musíme slúžiť tak, ako Kristus, neprišiel, aby mu slúžili, ale aby On slúžil. Ľudia sa musia stať služobníkmi pre slabších, nemohúcich. Nesmieme dopustiť, aby zlí ľudia slúžili svetu. Viete, prečo je súčasná spoločnosť pokazená? Matky, ktoré musia samy vychovávať svoje deti, prenechávajú ich výchovu skazeným a nevzdelaným slúžkam, a ony odchádzajú do divadla, na bály, do pivární a za inými zábavami. Čomu naučia deti ľahkomyseľné a nevzdelané slúžky? Tomu, čo ony vedia. Slúžky vychovávajú súčasné deti nielen v Bulharsku, ale aj vo Francúzsku, Nemecku, Amerike – všade. Nehovorím, že všetky slúžky sú ľahkovážne, avšak väčšina z nich je taká, príčinou čoho sú ich páni. Ak by boli matky slúžkami (v pravom zmysle slova) pri výchove svojich detí, svet by mal inú tvár. Taktiež aj keby bol otec vychovávateľom svojich synov. Keďže sa otec a matka vzdávajú svojich povinností a prenechávajú výchovu svojich detí ľahkomyseľným slúžkam, ktoré nechápu, v čom spočíva život, a oni si idú užívať, výsledky sú zlé. Slúžka nemôže vychovávať dieťa, pretože ho neporodila a nepociťuje k nemu lásku. Povie si: “Ak si pani užíva v pivárni, prečo by som sa ja mala starať o jej deti?”

Vysvetlím vám, v čom spočíva prisluhovanie, aké vlastnosti musí mať sluha. Musí mať predovšetkým šľachetné srdce, musí byť citlivý, prívetivý, musí byť pokorný, plastický – aby sa mohol prispôsobiť všetkým podmienkam; pritom musí byť pracovitý, nie lenivý. Život je náročný a my mu musíme slúžiť, ako treba. Ak sa súčasný krajčír pomýli pri šití nejakého odevu a neušije ho, ako treba, vrátia mu ho, avšak on musí zaplatiť aj za látku, aj za všetky škody; to isté platí aj v prírode: dáva nám látku – život, ktorý máme, je druh látky – a hovorí nám: „Vystrihnite a ušite tento odev”, ale ak ho nemôžeme dobre zošiť, potrestá nás. Ak sa chceme naučiť, ako treba slúžiť, musíme sa obrátiť ku Kristovi, aby nás On naučil. Sluha musí byť veľmi rozumný: hlúpy človek nemôže slúžiť, ako treba. Učiteľ, svätci – aj oni sú sluhovia. Ak učiteľ rozumie svojmu povolaniu, musí najskôr rozumieť detskej duši, aby vedel, ako má nasmerovať dieťa k vede. Svätec musí rozumieť duši svojich veriacich, aby mohol dať náležitú potravu pre ich srdcia. Musíme mať aj inú vlastnosť – veľkú trpezlivosť. Väčšina nazýva trpezlivých ľudí volmi – „on je vol” hovoria. Byť trpezlivým neznamená byť volom; trpezlivosť je rozumný akt; aby sme mohli pretrpieť vonkajšie nezhody života, musíme mať vnútornú rovnováhu duše, srdca, rozumu. Uvediem príklad o jednom matematikovi z dávnych čias. Pracoval dvadsať rokov na nejakých výpočtoch, vo svojej izbe mal porozhadzované rôzne knižky a vždy si zatváral svoju izbu; jedného dňa ju však zabudol zamknúť, vošla slúžka, aby ju upratala, uvidela veľa knižiek porozhadzovaných po dlážke, pozbierala všetky listy, hodila ich do pece a spálila – dobre vyčistila izbu. Zrazu sa vrátil matematik a spýtal sa: „Kde sú porozhadzované listy?” – „Hodila som ich do pece; len sa pozrite, ako je teraz poupratované” – znela jej odpoveď. My slúžime ako táto slúžka – zbierame listy, to nie je potrebné, tamto nie je potrebné, hajde do pece. Tento učený človek, ktorého dvadsaťročná filozofická práca sa zničila, sa nesprával tak, ako by sme sa správali my, ale preukázal príkladnú trpezlivosť: nič iné neurobil, iba jej povedal: „Druhýkrát to nerob”. Teraz sa vy nachádzate v takom období – váš dom je otvorený, vaša slúžka zbiera všetky listy, ktoré jedného dňa uvidíte horieť v šporáku, a ak jedného dňa nájdete dom vyupratovaný podľa jej zásad, čo jej poviete? Viem, že príde plač – „Pane, ja som ten najhorší? Len mne si dal takýto osud? A my si myslíme, že rozumieme Božiemu Zákonu! Musíme povedať tak, ako tento filozof – „Prosím, druhýkrát to nerob.” A súčasne si musíme uvedomiť, že si musíme svoje veci udržiavať vporiadku, aby sme nenechávali svoju izbu otvorenú a napospas sluhom.

Kristus hovorí: „Kto bude mne slúžť, toho poctí Otec.“. Všetci stále uvažujete o tomto svete, o týchto prechodných veciach, chcete vybaviť terajšie, súčasné záležitosti, ale veľa dôležitých otázok nechávate nevyriešených – vaše vzťahy k Pánovi, Ktorý vás jedného dňa povolá, aby ste predložili účet. Ten deň prichádza. Viete, kde budete o niekoľko rokov? Viete, čo sa vtedy v Európe rozpúta? Aká bude situácia? Neviete. Súčasný svet bude oveľa viac očistený, dostane dobrú injekciu na zlepšenie života. Ľudia, ktorí prichádzajú na pomoc civilizácii, musia využiť Kristove princípy, naučiť sa slúžiť, a tí, ktorí nevedia slúžiť tak, ako si to Kristus želá, nemajú šancu na rozvoj. Darvinova teória hlási, že prežijú iba schopní, zdraví ľudia. Skutočne, prežijú iba tí ľudia, ktorí sú duchovne aj morálne zdraví; prežijú aj telesne zdraví ľudia, pokiaľ majú vnútornú morálnu silu. Neklamte sami seba myšlienkou, že zdravie spočíva v tlstej tvári a celom tele – v tom, aby mal človek silnejší krk, väčšie brucho, aby bol tlstejší, aby viacej jedol. Ak sa prežije celý život v jedení a pití, nie je to choroba? Koľko kilov jedla treba stokilovému človeku? Poznám jednu Angličanku, ktorá jedávala po deväť kilov chleba, inú zasa, ktorá jedávala chlieb a kávu, určenú pre 72 detí; to je chorobný stav. Nie som proti jedeniu, no súčasní ľudia si myslia, že všetko spočíva v jedení. Skutočne, jedlo zaberá jednu tretinu nášho života, pretože od rána do večera slúžime iba jedlu: ráno zvažujeme, čo piť, či čaj alebo mlieko, či má byť mlieko pripravené s kakaom po nemecky alebo s kávou po turecky, či má byť so smotanou alebo bez nej; len čo sme sa naraňajkovali, začíname myslieť, čo na obed, či budeme kurča alebo radšej hovädzie mäso, na aký spôsob bude pripravené, či bude s rajčinami alebo tekvičkami, či bude mäso mleté, či bude toto alebo tamto; keď ukončíme obed, začíname uvažovať nad večerou. Niekedy sme spokojní s jedlom, inokedy nie. Neustále striedame jedlá. A skutočne, varenie sa stalo hotovou kuchárskou vedou, ktorú ľudia študujú a špecializujú sa. Je to síce pekné, no nie je to jediným životným cieľom. Sila jedla, ktorú môže zužitkovať náš žalúdok, nezávisí od toho, ako je pripravené. Nemyslime si, že keď pridáme o niečo viac soli, korenia, masla, jedlo bude zdravšie – to všetko je kvôli našej chuti, ústam. Aby sme zistili, či je jedlo dobré, musí byť v žalúdku asi pol hodinu: ak pociťujeme v žalúdku malú ťažobu, nevoľnosť, žalúdok hovorí: „toto jedlo neprispieva vášmu zdraviu, nemôžem vám dať potrebné tráviace šťavy”. Nasledujúci deň povieme: „Nože si daj trochu viacej, aby si usilovnejšie pracoval”, až pokiaľ lekári neskonštatujú rozšírenie žalúdka. Súčasní ľudia žijú iba pre svoj žalúdok, preto je ich nadmerné úsilie pohltené myšlienkami a pocitmi o ňom. Učiteľ vyučuje v škole a uvažuje, koľko peňazí zarobí – či 300 alebo 400 leva, koľko minie na jedlo, na to a na ono. Celý problém spočíva iba v jedení, preto sa čudujeme, prečo sa nemôžeme povzniesť ako učitelia a svätci. Všetci sa snažíme priviesť telo k lepšiemu zdravotnému stavu – aké jedlo mu máme dať, aký byt zadovážiť; všetci pracujeme na vonkajšom obale vecí, no nikto nepomyslí na vnútornú stránku ľudského života. Tak ako musí byť náš byt pekne zariadený, tak musí byť vporiadku aj náš um. Tak ako je pre naše telo nevyhnutný hygienický dom, tak musí byť hygienicky postarané aj o naše srdce. Nepokladám za rozumného človeka, ktorý má hygienický dom, no nemá postarané o hygienu srdca. Takže ak posudzujeme krajnosti, venujeme veľkú pozornosť iba službe určitým vonkajším veciam, avšak potrebné by bolo na prvom mieste venovať pozornosť svojmu umu a srdcu, až potom svojmu telu. Iba ak takto budujeme svoj život, dostane sa nám Božieho požehnania.

Kristus hovorí: „Ak mi niekto slúži, nech mi ponúkne srdce”: preto prišiel na zem, aby zušľachtil tvoje srdce. V čom to spočíva? Aby sa odstránili všetky buriny, nedostatky nášho života. Ste oddávna Kresťanmi, všetci nasledujete Krista, no ak by vás teraz povolal ku skúškam, koľkí z vás by urobili skúšku z trpezlivosti a pokory, ak by ste mali vyriešiť túto úlohu nielen teoreticky, ale aj prakticky, alebo aj skúšku z iných čností: spravodlivosti, lásky, pravdy, múdrosti? Myslíte si, že by ste neboli zo skúšky vyhodení? Či vás ľudia ľúbia, tomu rozumiete, ale či vy ľúbite druhých, tomu ste neporozumeli. Keďže Boh žiada, aby sme ľúbili druhých, musíme ísť v tejto láske až k sebazapretiu. Často hovoríme: „Títo ľudia ma zjedli, okradli ma!” ale či sme aj my neokradli Boha – všetky bohatstvá, ktoré sme tu našli na zemi? Boh teraz zišiel na zem a hovorí všetkým svojim sluhom, ktorí kradli a klamali: „Stačilo krádeží a klamstiev, poďte a prineste mi účet!” – To je dnešná európska vojna. Boh hovorí: „Dajte odplatu za to, čo som vám dal, ako ste to využili. Mnohí povedia, že ekonomické podmienky spôsobili túto vojnu: Nemecko malo málo zeme, preto sa bilo. Dobre, Nemecko malo málo zeme, ale Rusko a Anglicko nie. Takže problém nie je v zemi – existuje niečo iné, čo ľuďom chýba. Každý chce byť vládcom, každá rasa, ktorá mocnie, chce vládnuť, každý národ chce byť vládcom nad inými národmi, preto dochádza k zrážkam. Ak by sa všetci ľudia riadili Kristovým princípom slúžiť ľudstvu, keby mal každý svoj okruh práce a prispel by svojou „troškou do mlyna”, nedochádzalo by k žiadnym nedorozumeniam. Teraz sa všetci ozbrojujú, aby mohli vládnuť. Hovoríme: „Akí sú hlúpi tí, čo bojujú!” To, čo sa dnes deje, deje sa s každým z nás: vojdite do niektorého domu a všimnite si: zoberú sa dvaja mladí, všetci blízki sa radujú – „to je dvojica, ktorá si bude nažívať v mieri a zhode”; o dva-tri mesiace uvidíš rozčarovanú ženu, muža tiež – bijú sa doma; žena chce rozkazovať, muž hovorí: „Ja som tu pánom v dome”. Avšak vskutočnosti sa obidvaja klamú: ani jeden ani druhí nie sú vládcami, obaja sú sluhami. „Ale bolo povedané že muž je hlavou”. Byť hlavou neznamená byť vládcom; byť hlavou znamená bať dobrým sluhom a obidvaja majú povedať: „Sme sluhami nášho Boha; obaja môžeme byť potrestaní, no ja ti poviem, čo treba robiť”. To bolo alegoricky povedané, avšak sa to vo svete denne stáva. Nechajme však muža a ženu. Niekedy sme nespokojní, reptáme na seba – prečo? – hovoríme: „Nemám vôľu, nemôžem to a to urobiť.” “Prečo nemáš vôľu; veď si sám sebe pánom; v čom je príčina?” „Nemám rozum.” „Ako to, že nemáš rozum; aká je príčina, že nemáš rozum? Musí existovať nejaká dôležitá príčina.” V čom spočíva toto vnútorné rozdvojenie človeka? Je príčinou toho, že sme sa dostali do protikladu s Bohom, s Veľkým Zákonom. A vždy, keď sa človek dostane do konfliktu s Božím Zákonom, povstávajú vnútorné muky, rozdvojovanie, rozum sa privádza do rozpakov, nevie, čo robiť, obkolesia ho zlé myšlienky a želania, ktoré netvoria ozajstnú Božiu silu a život nadobúda iný tvar. Zlé myšlienky a želania sú ako zmyja, ktorá sa stále ovíja okolo človeka a vyciciava ho, pokiaľ všetky šťavy, ktoré môžu vyživovať rozum a srdce, prestanú ho živiť a pocíti sa paralýza. Viete, čo robia cvičitelia medveďov, ktorí učia tancovať medvede? Dajú im trochu múky a na pysky veľké železné ohnivko, ktorým, keď miknú, medvede sa im podriadia a nie sú nebezpečné. Musíme dať aj tomu našemu medveďovi obruč aj reťaz na dolnú peru a trochu múky, aby sa uňho nevyvinuli také inštinkty, ktoré by boli nebezpečné. Predstavte si, koľko ľudí sa zbláznilo od posadnutia zbohatnúť; vyhrajú tisíc, 10 tisíc, 50 tisíc, stotisíc, milión, 10 miliónov - a nenasýtia sa. Zhromažďujú a zhromažďujú bohatstvá; načo sú im? Nemajú žiaden vnútorný význam. Za účelom zbohatnutia začali sa ľudia učiť rôznym spôsobom vplyvu na ľudí, na ich myslenie a správanie pomocou magnetizmu a sugescie. Niekedy boli títo ľudia zbojníkmi s puškou v horách, teraz sa pohybujú po mestách a nosia pri sebe iné prostriedky, pomocou ktorých okrádajú svojich blížnych. Hovorí sa, že v New Yorku traja americkí hypnotizéri prinútili jedného bankára - vo svojich mysliach – podpísať šek na 15 tisíc dolárov, a on im dal peniaze. Spôsoby okrádania sa zmenili. Všetci by chceli mať tento dar, túto moc vo svete; no viete, aké nešťastie by to spôsobilo? Aj inokedy som uvádzal tento príklad. V jednej starej bájke sa hovorí, že jeden človek chcel mať takú silu vo svojich rukách, ktorá by premenila na zlato všetko, čoho by sa dotkol. Povedal si: „Ak budem mať takú silu, bude to dobre pre celý svet.” Jeden anjel mu povedal: „Ak bude vyslyšaná tvoja prosba, budeš navždy spokojný?” – „To bude mojím najväčším šťastím.” – „Nech sa ti splní tvoje želanie.” A keď tento človek vošiel do domu, stoly, knihy, poháre – všetko sa premenilo na zlato. Vyšiel na dvor, kamene, stromy – všetko bolo zlaté. Povedal si: „Už viacej nebudem sluhom, pánom sa stanem. Ženo, sme my ale šťastní ľudia.” Žena prestrela stôl, dala polievku, chlieb, usadili sa aj s ich deťmi k stolu, muž zobral do rúk lyžicu, aj ona sa premenila na zlato; pomiešal polievku, aj ona sa zmenila na zlato; pohýbal stolom, aj on sa zmenil na zlato; dotkol sa ženy, aj ona sa začala meniť na zlato. O chvíľu sa chytil za hlavu a začal prosiť Boha, aby ho zbavil tohto veľkého nešťastia. Kam až môže viesť chamtivosť a hlúposť. Môžeme získať takúto schopnosť, no zbaví nás života. Bohatstvo je v našom vnútri, nie okolo nás; nespočíva v našej fyzickej sile. Sila človeka nespočíva v jeho svaloch, ale v delikátnom a nežnom cite, ktorý môže rozviť všetky ostatné sily. Aj Boh tak stvoril svet, že príroda sa podriaďuje na pohľad najslabšej sile – láske. Je tak nežná a delikátna, ale vskutočnosti všetko riadi. Keď vojde láska do človeka, rozoberie ho a pretvorí. Zoberme si muža, ktorý bil veľa sluhov a slúžiek; príde čas, keď zmäkne a všetko obetuje, aby robil dobro. Čo je to za silu, ktorá ovládne človeka? Princíp, o ktorom hovorí Kristus – „Kto slúži láske, ten slúži aj Mne”; Kristus hovorí – „Tento sluha bude mať všetko, čo mám aj Ja.” Ľudia hľadajú pravdu, no Kristus vložil túto pravdu do života, do onoho horčičného zrnka. Ak vložíme malý zákvas, lásku do svojich sŕdc, do sŕdc blížnych, činiteľov, vládcov, pretvorí celý svet. Neuznávanie Kristovho učenia vytvorilo vo svete súčasnú kataklizmu. V tejto zrážke a strieľaní vylial Boh mlieko do mútnika a ľudia sa zrážajú raz hore, raz dolu, pokiaľ nevyjde na povrch maslo; maslo sa využije na jedenie, zvyšok bude srvátka – z jedných sa vytvorí maslo, z druhých srvátka. Aj maslo aj srvátku použije Boh pre svoje dobré ciele. Závisí, kto čím bude, avšak osud nás všetkých je určený – byť maslom alebo srvátkou.

Kristus sa otočil k Židom a spýtal sa ich, ktorí chcú byť Jeho žiakmi. Niektorí z nás hovoria: „Som veriaci, verím v Krista.” Tí, ktorí iba veria v Krista, sú počúvajúci; Jeho otázka však smeruje k tým, ktorí chcú uplatňovať Jeho zákon. Ak sa dokážete zastaviť a zamyslieť nad slovami „slúžim Kristovi”, ak by ste sa pokúsili počas celého roku naučiť sa slúžiť Kristovi, dozvedeli by ste sa veľké tajomstvo týchto slov, o ktorm sa tu nemôže hovoriť. Je veľmi jednoduché, no musíte mať svetlo. Kristus vám dá svetlo, pri ktorom sa môže rozvíjať; iba On vám ho môže dať. Ja vám môžem dať iba semienka, no podmienky, aby vyrástli, vám môže dať iba Kristus. Tento pocit lásky nezávisí od našich síl a želaní, závisí od kontaktu, ktorý by sme mohli mať s Kristom. Niekto sa pýta: „Kde je kristus?” a očakávajú ho z neba. Kristus je už na svete, aj ten posledný ho počuje. Prichádza dvoma spôsobmi. Má dve tváre: jedna je blažená – „pokoj vám”, a druhá je zamračená – s ohňom, pušky a delá. On hovorí: „Priveďte tých, ktorí neposlúchli Moje učenie, aby pocítili horkosť neuposlúchnutia. Nechcú mi slúžiť, preto nech zakúsia všetky horkosti svojich činov. Nech každý zožne to, čo zasial“; tak, ako nemôžeme prepáčiť zločincovi, ktorý zabil spústu nevinných detí, a potrestáme ho.

Kristus sa k nám obráti a povie: „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje!“

A vy poviete: „Ľahké je nasledovať“; môžeme Ho nasledovať a povedať Mu: „Učiteľ“; On vám však môže odpovedať: „Nehovoríte tak preto, že chcete Moje učenie, ale preto, že ste sa najedli chlebom a rybou.“ Spýta sa vás: „Pomohli ste nejakému chorému, vyliečili ste ho?“ aby slúžil človek Bohu, nie je potrebné, aby hľadal Jeho, ale jeho „mladších bratov“. Ľudia žiadajú od Boha, aby boli ich deti zdravé, aby im dal peniaze, aby mali postavenie. Dvetisíc rokov sa takto slúžilo Bohu. A teraz sa pýta Európy: „Čo ste za toľko rokov pre Mňa urobili? Ak príde Kristus – čo mu poviete? Pouvažujte, čo mu na to odpoviete – čo ste Preňho urobili? Môžeme byť spokojní pri tých udalostiach, ktoré zastrašujú celý svet? Pre nás je dôležité vedieť, do ktorej kategórie sa dostaneme. Mnohí z vás ste chceli vidieť Krista; blíži sa deň, keď Ho uvidíte – niektorí zbližša, iní zobďaleč; iní iba hore na oblakoch. Preto hovorím: chvíle, ktoré prežívate, sú pre vás najťažšie. Ak máte predstavu, že dosiahnete to alebo ono, veľmi sa mýlite. Radím vám: je málo času, ktorý zostáva na to, aby ste sa naučili slúžiť Bohu, aby vás nezastihol nepripravených. Nemyslite si, že času je ešte dosť; niet času; pre celé pokolenie niet času. I deti, aj dospelí, svätci či vodcovia, cárovia – všetci sa musia naučiť slúžiť Bohu; ak nie, stanú sa srvátkou. Mlieko je už podojené od kravy. Čo si myslíte, že vám chcem povedať? Že mlieko už vytieklo zo zeme a že Boh už z neho urobil maslo. Túto kravu vidíme všetci; podojená krava – to sme my. Ak nás Boh toľko rokov pozýva k Sebe – ako nás má zastihnúť na zemi, keď sa vráti? Čo si pomyslí otec, ktorý sa vrátil domov a našiel tam deti, ktoré sa ťahali za vlasy a bili sa? Že ich matka nevychovala dobre. Každý má na niekoho niečo: ľudia sa súdia, obyčajní ľudia, občania, učitelia, svätci, liberáli, konzervatívci, tesní aj širokí socialisti, medzi cirkvou a učiteľmi a vedou – všade existujú rozdiely v názoroch; no my musíme dôjsť k presvedčeniu odhodiť všetko to, čo otravuje náš život a v tomto momente sa stať pokornými, tichými kľudnými, aby sme očakávali s pokorou veľkú udalosť, ktorá prichádza. Doteraz sa ľudia pýtali, či existuje druhý svet, alebo nie; nastáva moment, keď Nebesá povedia, či existujú duchovia, alebo nie; do určitého roku uvidíte, či existuje Boh, alebo nie; uvidíte, či môže Boh polepšiť svet, alebo nie. Ak niekto neverí, nech trochu vyčká a uverí. Nebudem udávať teraz argumenty – rozumní pochopia to, o čom hovorím.

Otázka pre vás. Kristus chce, aby ste Mu všetci slúžili – tí, ktorí chcú byť Jeho žiakmi, musia Mu slúžiť v širokom zmysle slova: musia slúžiť trpiacim, ľuďom, ktorí boli oklamaní, smutní, aby im pozdvihli ducha. Ľuďom, ktorí sú zúfalí a pýtajú sa: „Čo s nami bude?“ musíte ukázať pravdivú cestu; uvediem vám jeden príklad a tým ukončím. Zastavil sa jeden pútnik v niektorm z veľkých hotelov New Yorku. Vošiel do izby, v ktorej bol nejaký pasažier; mal zvyk hlboko spať; vnoci niekto podpálil hotel; zobudil sa jeden hosť, odišiel k tuho spiacemu a povedal mu: “Stávaj, lebo hotel horí!“ Ospalý mu odpovedal: „Zmizni, nechaj ma spokojne spať!“ „Hovorím ti vstaň, lebo horí hotel!“ nástojil prvý. Ospalý vstal a vyhodil ho z izby, zatvoril dvere a znova si ľahol spať; oheň obkolesil celý hotel, nášho ospalého hosťa napokon videli na streche, avšak nemal mu kto pomôcť. Hovorím vám, že hotel, v ktorom žijete dočasne, horí, a radím vám, aby ste sa už teraz zachraňovali, pretože neskôr vyjdete na strechu a budete volať o pomoc, no nebude vám mať kto pomôcť. Keď vám oznamujú, že horí hotel, oblečte sa a vyjdite von. Všetko, čo horí, sa zrúti, všetky veci, ktoré bránili ľudskému pokroku, budú zrútené a vtedy na troskách Boh vybuduje niečo dobré. Nemyslite si však, že život sa skončí. Príde oveľa väčšia epocha ako bola doteraz a my môžeme s radosťou očakávať túto budúcnosť. Týchto búrok, ktoré prídu urobiť dezinfekciu a očistu sveta, sa nesmieme ani trochu obávať. A niet dôvodu, aby sme sa snažili odvrátiť ich, ani by sme to nedokázali: prejdú a prinesú svoje dobro. Iba musíme byť pripravení, keď príde Kristus, Ktorý prichádza – pre niektorých už prišiel, pre niektorých ešte len príde – keď nám príde povedať: „Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje!“, aby sme ho skutočne nasledovali. Pôjdeme s ním, alebo nie?

V tomto nasledovaní nájdete ideál jedinca, domu, spoločnosti, národa i celého ľudstva: to je zmyslom ľudského života tu na zemi.

Beseda, uskutočnená 27. júla 1914 v Sofii.

Preložila: Gabriela Žlebeková, 3. 6. 1999.