Jozefove Sny

„A keď mal raz Jozef sen, rozpovedal ho svojim bratom, znenávideli ho ešte väčšmi.“ Gn 37:5-11, 39:1-23

Často si v živote kladieme otázku: prečo máme niekedy nešťastie? Všeobecne sa predpokladá, že ľudia trpia a platia za niektoré hriechy súčasnosti alebo minulosti a hľadajú príčinu utrpenia. Je zrejmé, že život sa prejavil u Jozefa prostredníctvom dvoch snov, ktoré vyrozprával svojim bratom. Samozrejme, že títo si vyložili sny po svojom, že Jozef mal tajné úmysly a vedľajšie ciele a aby si z nich nerobili veľkú hlavu, odviezli ho. A, ako vidíte, nie sú to cudzí ľudia, ale vlastní bratia. Takže pri prvej vhodnej chvíli ho chytili a predali Izmaelitom., ktorí ho však ďalej predali jednému Egypťanovi, čím sa začali pre Jozefa skúšky – Boh skúšal jeho charakter. Život človeka nie je ničím iným ako skúškami – sú skúšobným kameňom, ktorým sa preveruje charakter človeka. Najcennejšia vec v duši človeka je jeho charakter., ktorý musí prejsť ohňom – skúšky. Až keď prejde týmto ohňom a urobí všetky skúšky, môžeme povedať, že človek má vzácny pevný charakter, večný – má večný dom, v ktorom môže žiť. Vidíme, že na Jozefa sa sypú pohromy jedna za druhou; popri týchto nešťastiach z obidvoch snov prichádzajú aj ďalšie, o ktorých sa hovorí v hlave 39-tej – pretože bol pekný mládenec, vľúbila sa doňho žena jeho pána, ktorá sa chcela trochu zabaviť, no on povedal: „Nie, pán mi dal do mojich rúk všetko, okrem teba, ty si jeho vlastníctvom, on má na teba právo, ja nemôžem spáchať takýto hriech pred Bohom.“ Vidíme, že v duši tohto mladého človeka vládne Boh – všetko, čo zamýšľa urobiť, najskôr zváži, či má na to právo, či je to vhodné pre Boha alebo nie. Bol si vedomý nepríjemností, ktoré mohli vyplynúť z jeho odmietnutia podriadiť sa vôli jednej ženy, no radšej si vybral utrpenie, ako by mal zhrešiť. Táto skúška ho skutočne priviedla do väzenia. No Boh mu aj tu pomohol. Ak si prečítate celú stať v tejto hlave, zistíte, že Boh ho nenechal tak, ale že ho vyviedol z väzenia prostredníctvom vyrozprávania iných dvoch snov egyptskému cárovi. Keď prechádzame skúškami, nepoznáme cieľ, ku ktorému Boh smeruje. Chcete ísť do Neba, no ak sa vás niekto spýta, čo rozumiete pod slovami „Nebo“ alebo „Raj“, neviete mu presne odpovedať. O Nebi máte určitú predstavu, no je pre vás taká neurčitá, ako boli neurčité aj oné dva Jozefove sny. Skutočne, aký mohli mať k nemu vzťah snopy, slnko, slnce, mesiac? No poukázali na uskutočnenie určitých budúcich udalostí – jeho predaj, pokušenie od ženy, zavretie do väzenia, jeho zachránenie a jeho povznesenie.

Čo je tým cárstvom a tou ženou? Egypt je cárstvo, v ktorom žijeme, žena na cárskom dvore, ktorá nás zvádza do pokušenia, je svetom. Vy, ktorí ste boli predaní, ste sluhami, vyhnaní svojimi bratmi sa nachádzate v Egypte a žena na cárskom dvore vám navrhuje zabávať sa s ňou – svet vám navrhuje isté blahá a ujedá z vás. Nie je zlé, keď sa človek zabáva. No existujú zakázané veci. Keď bol Adam v raji, Boh mu dovolil jesť všetko, iba jeden druh ovocia mu zakázal a kvôli neuposlúchnutiu prišli všetky utrpenia. Koľko ľudí rado využije peniaze druhých: nevyhnutné sú im pre domy, pre uspokojenie rôznych potrieb, na výlety do cudziny. Jozef to tak však nechápal; mohol si získať priazeň ženy na cárskom dvore, no pomyslel si: „Dám radšej prednosť priazni Božej, ako priazni jednej cudzej ženy.“ Svet je žena, ktorá nám nepatrí. Zajtra, po zábave, nás môže odhodiť. Priťahuje ju na vás iba vaša vonkajšia krása. Súčasné omyly spočívajú v nasledovnom: Keď si nás ľudia vážia, mýlime sa, ak si myslíme, že je to kvôli našim kvalitám. Zoberte si niektorého znamenitého speváka, presláveného, no všetci si uňho vážia iba jeho spevácky talent, jeho hrdlo, ak sa poškodí jeho larynx, odhodia ho, ako handru. Všetka úcta sa vzdáva jednej malej blanke v jeho hrdle. Iný príklad, máme veľkého huslistu, všetci si ho vážia dovtedy, pokiaľ môže pohybovať slákom; ak by však bola jeho ruka paralyzovaná, nikto by nechcel o ňom počuť. Môžte byť pekným kazateľom, no všetci vás budú počúvať dovtedy, pokiaľ hovoríte výrečne; ak by bol váš hlas chrapľavý a zachrípnete, povedali by vám: nechceme kazateľa bez hlasu. Pokiaľ je žena krásna, všetci sa okolo nej točia; ak stratí krásu, povedia: “Nech príde iná na jej miesto.“ Jozef vedel o tomto sebaklame nad vecami, preto sa obrátil k vnútorným veciam, stálym, trvanlivým, večným, ktoré môžu dať vždy človeku pokoj, a iba tým dosiahnuť Božiu láskavosť.

Musíme si všímať malé príčiny, ktoré môžu priniesť nešťastia. Keby nebol Jozef vyrozprával sen svojim bratom, nebolo by ho postihlo nešťastie. Vynára sa otázka, či by sa tak nebolo stalo za iných okolností. Prichádzajú skúšky, ktorým sa nedá vyhnúť. Nebudem vám hovoriť o týchto vnútorných zákonoch, iba poviem, že existujú veci úplne Bohom predurčené. Ak si myslíme, že utečieme pred malými, prídu veľké. Aby sme mohli neutralizovať utrpenia, musíme si zobrať príklad z Jozefovho správania. Ani nachvíľu nesmieme podľahnúť sebaklamu, že keď sa máme dnes dobre, že zajtrajší deň nemôže zmeniť náš život a môže nám priniesť nešťastia, ktoré sme ani najmenej nečakali. Osud alebo Prozreteľnosť stanovila, akými skúškami má prejsť ľudský život. A tieto skúšky sú nevyhnutné. Prečo sú nevyhnutné? Dám vám iba jedno prirovnanie. Aby ste prešli cez hlbokú rieku, potrebujete loďku; aby ste prešli oceán, potrebujete loď; takže ak máte prejsť z jedného sveta do druhého, potrebujete túto loď, ktorá sa volá viera. A tie nešťastia a skúšky sú taktiež nevyhnutné – sú palivom, vaším cestovným lístkom. Každý, kto by chcel zmeniť cestu nevyhnutného zákona, je hlúpym človekom. Každý, kto hovorí: „Prečo mi dal Boh tieto utrpenia?“, kto reptá, je hlúpy človek v plnom zmysle slova. Avšak každý, kto povie „Chcem poznať ich význam“, a je vďačný za ne, je rozumný človek. Všimnite si: keď postretli Jozefa nešťastia, nezačal reptať, ale privítal ich s radosťou v duši a poďakoval sa Bohu, že nespyšnel, keď sa mu na dvore pána začalo dobre dariť. Keď mu dal pán oveľa väčšie bohatstvo, než to, ktoré mu ponúkala tá žena. Povedal si: „Mám dodržať jeden zákon – nesmiem zhrešiť. Teda zábava v tomto zmysle slova je hriech.

V čom spočíva hriech? Všetko, čo nerodí, nemá v sebe plod alebo zárodok, je hriechom. Žena, ktorá zvádza, hýri bez toho, aby rodila, hreší. Počatie vykúpi hriech. Každá činnosť, ktorá v sebe nenosí život, je zločinným mrhaním energie. Ak vás niekto nabáda spáchať hriech, chce, aby ste premárnili svoju božskú energiu. Vypijete čašu vína – na druhý deň vás bolí hlava; čo ste získali? Stali ste sa šľachetnejším – nie. Prečo robíme také veci, ktoré nič neprinesú nášmu charakteru? Všetci by sme sa mali venovať iba takým zábavám, ktoré sú povolené, zákonné, prirodzené. Zoberte si trebárs nejakého chlapca a dievča, ktorí sa hrajú s koníkmi a bábikami – tieto veci im prinášajú určitú zábavu, no zároveň pôsobia aj výchovne, pripravujú ich na iné služby. Teda aj pre dospelých existujú v živote zábavy, ktorých sa môžu zúčastňovať. No niektoré zábavy vždy spôsobujú narušenie ľudských citov, ľudských síl, ľudského spasenia. Neprirodzený život, takzvaná skrytá, nezákonná láska, ktorú praktizujú niektorí muži a ženy, vplýva záporne na ich srdce a rozum. Niekoho ľúbite, spýtajte sa však, či sa to páči Bohu, či to prináša úžitok tomu, ktorého ľúbite, či morálne nerozvraciate jeho dušu a um. Jozef bol mladý, nepoškvrnený; nejakej mladej žene sa zachcelo poškvrniť ho, no on sa nepoddal jej pokušeniu; bol by poškvrnil svoje meno, na ktoré by nezostala ani spomienka. Všimnite si, najskôr žena, Eva, bola vystavená skúške, nezvládla ju, potom aj jej muž; teraz je vystavený skúške muž. Bola to tá istá zmyja, ktorá uštipla Evu v záhrade: „Pozri, ak ochutnáš z tohto stromu, aké vedomosti, akú silu budeš mať, budeš ako Boh.“; Eva sa podvolila a povedala: „Pre slávu som to schopná urobiť“, pretože to bola formálna nevera. Tá istá zmyja sa predstavila aj Jozefovi vo forme ženy a povedala mu: „Poď so mnou“; no on povedal „nie“. Potom prišli utrpenia, no prišlo aj pozdvihnutie. Muž a žena predstavujú dva princípy, dve veľké rozumné sily, ktoré pôsobia: jednu silu nazývame aktívnou, druhú – pasívnou, jedna je tvoriaca, druha prijímajúca – dva procesy v prírode, ktoré sa striedajú. Boh nedáva vždy, niekedy aj berie. V jednom vzťahu dáva, v druhom berie. Z jednej strany oceán prináša súši vlahu, z druhej strany sa táto vlaha vracia do oceánu prostredníctvom riek. Z tohto pohľadu muž a žena sú dva princípy, ktoré pracujú – jeden princíp je tvorivý, volá sa muž, Stvoriteľ, druhý, pasívny, nazývaný žena alebo Boh – je to isté. Z toho vyplýva, že v živote musíme byť v obidvoch prípadoch verní týmto princípom. Ak chce svet získať blahá, získame ich, ak budeme dodržiavať tento vznešený boží princíp. Ak ste verní Bohu, všetky túžby a želania vášho rozumu a vášho srdca sa dajú splniť. Dosiahnete ich len jediným spôsobom – cez Boha: iba on môže uspokojiť vaše myšlienky a želania. Matka sa stará o dieťa, učiteľ vychováva žiaka; tak, ako nemôže dieťa vyrásť bez matky, tak sa ani žiak nemôže niečomu naučiť bez učiteľa. Jozef počúval hlas svojho učiteľa, Ktorý bol v ňom – Boha, ktorý ho učil dodržiavať veľký zákon pohybu a uvádzania života do pohybu. Všetky naše snaženia v živote musia byť smerované k tomu, aby sme zdokonalili náš charakter. Život by sme nemali chápať tak, ako ho chápu niektorí ľudia dnes – ohraničene, tak, ako ho chápe vedec, doktor, filozof, nie; my musíme chápať život tak, ako ho Boh ohraničil. Všetci ľudia vidia veci čiastočne: súčasná veda poukazuje iba na jednu časť vecí; genialita jedného talentovaného hudobníka zahŕňa iba jednu malú časť priestoru, rozum filozofa taktiež; sila zdravého človeka je ohraničená iba jeho svalmi. Niekto povie: „Je rozumovo silný“. Rozumove silný môže byť človek iba vtedy, keď je jeho sila v súlade so všetkými božími zákonmi a keď on sám je v harmónii so všetkými bytosťami, ktoré ho obklopujú – od najnižších po najvyššie. Vtedy môže jeho silný, mocný charakter urobiť všetko, pretože vtedy ho všetky bytosti podporujú. Keď sme v rozpore s týmito božími zákonmi, objavuje sa protirečenie v našom rozume a všetky nešťastia, ktoré nás v živote stretávajú. Prečo sa nám niekedy nedarí? Chceme konať dobro bez toho, aby sme prehodnotili, či to, čo konáme, je dobré. Myslíme si, že to, čo zamýšľame robiť, je rozumné a že sa to bude realizovať; premýšľame o tom hore-dolu, zľava-doprava, zpredu-dozadu, no nič sa nedeje. Niekedy sa čudujeme, prečo nenapredujeme, prečo naša pamäť slábne, prečo je nevnímavá. Sami si stále vnášame od základu zmätok do nášho života. Treba rozmútiť vodu, keď sa lovia ryby, ale mútiť ju neustále, to nie. Často sa žena hnevá na muža a múti mu vodu. „Čo chceš? Sukňu? Tu máš sukňu“ povie muž. Zbystrí sa hladina jazera. Zajtra chce žena zasa chytiť rybu – zasa zamúti vodu: teraz však už chce hodvábnu sukňu, hodinky, chce ísť na prechádzku. „Na, tu máš“ odpovedá jej muž. No tento muž jedného dňa zostane na dne, nemá peniaze a – čo urobí? – rozhodne sa utiecť. Teda jazero jedného dňa vyschne a zostane bez rýb, ba dokonca aj bez vody. Čo bude potom žena mútiť ? Ak neustále mútime život, privádzame do rozpakov aj sami seba – takto nemožno chápať život. Mútime, mútime, až napokon zomrieme.

Uvažovali ste nad tým, čo je smrť? Na obrázkoch je nakreslená – človek pozostávajúci z kostí s kosou v rukách. Overili ste si, či je to tak? „Nie; mama aj babka mi povedali, že je to tak.“ Možnože je to naozaj tak, no pochopili ste zmysel tých kostí, prečo je smrť znázornená ako človek bez svalov? Musíte byť čistí, ako kosti, ktoré sú biele; to znamená, že musíte byť šľachetní. Všetko, čo nie je čisté, bude vyhodené; iba šľachetnosť nebude. Máte emblém, aby ste neboli zasiahnutí. Ak nedodržíte Boží zákon, budete potrestaní. Strach pred potrestaním musí mať človek pred, a nie po spáchaní hriechu. Plač nespasí človeka; spasenie spočíva v organizovaní nášho rozumu, nášho srdca a nášho tela. To je našou úlohou na zemi. Na to máme dobrý príklad v Starom zákone – najlepší charakter v osobe Jozefa.

A keď čítame tieto hlavy, musíme dobre pochopiť Jozefov charakter. Nemyslime si, že bol hlúpy; bol veľmi rozumný, a preto, ako vidíte, ľúbil ho jeho otec; láska vždy vychádza z múdrosti. No Jozef mal súčasne aj šľachetné srdce. Jeho otec to vedel, no jeho bratia si mysleli, že ho má otec rád kvôli niektorým vonkajším hodnotám.

A predali ho. No nech sa nachádzal v akýchkoľvek ťažkých podmienkach, jeho charakter ho vždy pozdvihol. Pre jeho cenné vlastnosti mu dal jeho pán vysoký post; v druhej skúške bol daný do väzenia, no aj tam bol pozdvihnutý, a napokon ho Boh vyslobodil z väzenia, v ktorom strávil – čítali ste, koľko? – dva roky – čas určený na výchovu. Aké je vaše väzenie? Vaše súčasné telo. Jedného dňa musíte vyjsť z tohto väzenia, špinavého, nehygienického. Doteraz ste sa častovali, no neviete, aký emblém nosí v sebe víno. Pekár musí byť odstavený a ten, kto hostil vínom – musí znovu nastúpiť do svojej služby – jeden životný princíp, aktívny, sa musí vždy obetovať.

A víno musí ochladiť život. Ono má veľkú silu, no pretože súčasní ľudia nie sú vopred pripravení, vzrušuje ich: nemajú taký organizmus, aby ho využili. Ak dáme víno do fľaše a začne fermentovať, fľaša pukne.

No vráťme sa k Jozefovmu charakteru. Vidíme, že mal triezvy, rozvážny um, ktorý pochopil základné zákony života. Mal šľachetné srdce a za žiadnu cenu nechcel sklamať sľub, ktorý dal Bohu. – „Dal som čestné slovo svojmu Pánovi, aj Bohu, že Mu budem verne slúžiť a že Ho nesklamem.“ Z toho vyplýva, že nebol takým mládencom, ktorý by sa dal stiahnuť zlými pohnútkami a želaniami; v každom prípade ho viedli šľachetné podnety a srdce a um mal vyvážené. Aby v nás mohol žiť Boh, musia byť náš um a naše srdce v zhode, musia byť vyvážené. Ak sa medzi nimi objaví nesúhlas, Boh v nás nežije. Sú miesta, kde prebýva anarchia, ako je to v Srbsku a v celom svete, lebo um a srdce ľudí nie sú v zhode, pretože chcú mať viac, ale nikto nedáva; cieľom každého je okradnúť blížneho, v dôsledku čoho medzi nimi vždy existujú konflikty. Je to všeobecný zákon medzi malými, ale aj veľkými bytosťami. Väčšina chce žiť. Jedni sú ešte pri svojich otcoch a rozprávajú, aké sny videli, druhí patria k druhej kategórii – boli predaní svojimi bratmi do Egypta, na dvor veľkého dvorana, kde sú vystavení pokušeniu jeho ženy, tretí sú vo väzení. Najlepšie je, keď predstúpite pred Faraóna. No k tomu, aby ste predstúpili pred Faraóna, musíte prejsť troma etapami – troma školami, troma kurzami; prvý je pri otcovi, druhý pri žene, ktorá skúša jeho cudnosť, a Jozef skúšku urobil – zanechal svoj odev a utiekol čistý. Čo znamená zanechať svoj odev? Znamená to zanechať plášť duše – tela. Svet ti hovorí tak, ako tá žena: „Poď so mnou, som veľmi pekná; inak pôjdeš do väzenia.“ Skúša ťa, či sa dáš zviesť do pokušenia, alebo budeš nasledovať Boží zákon. Musíš sa vzdať všetkého blahobytu, ktorý si ťa podmaňuje, aby si zvíťazil nad pokušeniami a aby si nasledoval Boží zákon. Verte v Boha, majte vieru v Neho, určite vás bude čakať veľká budúcnosť, ako Jozefa. o tom nemôžu existovať pochybnosti. Hovorím o mládencovi, kráčajúcom po ceste, ktorú mu ukázal Boh, a ktorý sa z obyčajného pastiera oviec stal vysokopostaveným v Egypte – nie krádežou, klamstvom a zlodejstvom, ale sebazaprením v utrpení a dodržiavaním Božieho zákona. Z toho vyplýva, že múdrosť a vedomosti, ktoré môže dosiahnuť váš um, dobrotu, ktorú môžete nosiť vo svojom srdci – iba tie vám môžu pomôcť. Nikdy sa nedajte oklamať vonkajšími vecami, ktoré by mohli upútať vaše oči, nech by boli akokoľvek lákavé – čierne alebo blonďavé. Aby boli vaše ruky také alebo onaké, to závisí od vášho srdca: aký je váš um a srdce, taký dom si vybudujete, také okná budete na ňom mať. Človek môže vždy prostredníctvom svojho rozumu a srdca zmeniť svoje vonkajšie spoločenské postavenie – zo siroty sa môže stať bohatým. No zmeniť ho môže iba vtedy, ak dodržiava Božie zákony.

Ak sa začneme zaoberať druhou stránkou Jozefovho charakteru, keď sa pri ňom objavili jeho bratia, uvidíme, že sa im nepomstil, plakal spolu s nimi a vylial všetku svoju lásku k nim. Z toho vyplýva, ak nám niekto v živote spôsobil škodu, nemali by sme mu to vrátiť obdobným spôsobom. Myslieť na zlé, pomstiť sa, ohovárať – to nie je charakter; charakter je odpúšťanie, iba tak sa môžeš vyzdvihnúť na stupienok šľachetnosti. Tento príklad vidíme u Krista – keď bol na kríži a posmievali sa mu, On povedal: „Prepáč im, Pane!“ príde čas, keď sa vás spýtajú: „Prepáčili ste tým, ktorí vás okradli, ktorí vás predali?“ Jeden otec povedal svojmu synovi: „Z teba nebude človek“. Syn sa odišiel učiť do cudziny, vracia sa, získal na dôležitosti v spoločnosti, stal sa vedúcim, jeho prvá práca bola nasledovná: posiela niekoľko strážnikov, unesú jeho otca, dovlečú ho k nemu a syn sa ho pýta: „Nuž, čo myslíš, nebude zo mňa človek?“ otec mu na to povedal: „Bolo správne to, čo si urobil, bolo potrebné, aby ma takto sem dovliekli? Si nerozumný človek, ktorý nevie, čo robí. Ty si mi mal poslať parádny koč, ktorý by ma doviezol.“ Toto je spôsob, ktorý používame aj my. „Ak mi dá Stvoriteľ silu, budem vedieť, ako mám vládnuť – budem vešať.“ Tisíce rokov sa ľudia pridřžajú tohto spôsobu – všetci sa bijú a každý dom plače. A o koľko sa zlepšil svet? Ani o trochu. Iba láska je tou, ktorá môže vniesť šľachetné prvky do ľudskej duše. A trest používa len do tej miery, do akej je nevyhnutné na to, aby sa z lásky vykorenili zlé veci. Ten však, kto pri operácii reže zdravé mäso, nie je rozumným chirurgom, ale hlúpym. Takže keď vstúpite do života, musíte dbať na to, aby ste brali na vedomie základný zákon – zachovať rovnováhu medzi vašim rozumom a srdcom.

Mnohí pochybujú o tom, či existuje Boh. Niekto z vás povie: „Veríme, že existuje.“ No ak by mali zotrvať na Jozefovom mieste, povedali by ste: „Keby existoval Boh, nebol by ma uvrhol do vezenia. Odlúčiť ma od svojho otca, od mojej matky, aby ma bratia predali – to je boh? Neveríme.“ Musíte prijímať všetky utrpenia Božej ruky, a keď prídu, musíte sa z nich tešiť: utrpenia sú tými kameňmi, ktorými vydvihnete schody vášho domu; sformujú váš charakter; sú spojivom medzi človekom a Bohom; iba tak môžete prejsť z jedného sveta do druhého, lepšieho. Lepšie niečo, ako sú utrpenia vrámci vášho rastu, na tomto svete niet. Pravdupovediac, utrpenia sú pre vás nepríjemné, no vpodstate sú najlepším blahorečením. Ak nejaká duša dlhý čas trpela, utrpenia prinesú svôj plod, a ona sa začne radovať. Ak by korene stromov nevysávali šťavu, mohli by sme mať osoh zo sladkého ovocia? Ak by matka netrpela, ak by vo svojich útrobách nenosila dieťa, mohla by sa tešiť z neho? Ak by otec neobetoval svoj vlastný život, mal by radosť? Vážili by si žiaci svojho učiteľa, ak by pri ich výchove nevynaložil žiadne úsilia? Bol by človek vyzdvihnutý na Nebesia a dostal sa na vysoký post, keby ležal horeznačky? Od jedného po druhý koniec sveta je život pozliepaný iba z utrpení. Sú akoby údermi sochára, pomocou ktorých vytvára sochu. Ak pochopíme hlboký zmysel utrpení, pochopíme, že sú procesom, ktorý opracováva náš charakter. A keď udrieme kladivom posledné údery, ktorými sa dopracováva náš charakter, vtedy prestanú naše utrpenia a objaví sa veľká statua nášho života. Pripravujeme sa na odchod do Neba. Čo tam prinesieme? Náš charakter – to je naše bohatstvo. Vy, ženy a muži, ste radi peknými, urastenými, so šľachetnými vlastnosťami, no keď vykročíte do sveta, čo povedia ľudia, ak zistia, že nemáte šľachetný charakter? Povedia snáď, že vo vašej tvári vidia čnostného človeka. Ak nemá človek pekný vonkajší vzhľad, ale má zdravý rozum a dobré srdce, ľudia povedia: „To je charakterný človek.“ A to je najlepšia pochvala, ktorá sa nám môže od sveta dostať. Ak máme takýto rozum a srdce, svet nás potrebuje. V Egypte bolo počas vlády Faraóna veľa šikovných Egypťanov; prečo postavil Faraón na prvé miesto cudzinca, a nie ich? Pre jeho pekné črty? Nie. Pre jeho rozum a dobrotu. Ak sme ako on, svet nám prisúdi také isté miesto; ak sme hlúpi, aj svet nás odhodí. Súčasní ľudia sa práve spoliehajú na niečo úplne opačné, hovoria: Človek nemusí byť šľachetný, šľachetnosť je hlúposť. Nerozumejú tomu, čo hovoria; vonkajšie, cudzie veci sa berú aj na Veľkú Noc; no charakter zostane naveky u nás – práve ten je cenný. Dnes stojíte pred takými istými skúškami – ste roztržití ako Egypťania v tom čase, keď žil Jozef; neviete, čo sa môže odohrať nasledujúceho dňa. Osud, budúcnosť nie je v našich rukách. Nemôžete predvídať, aký obrat nadobudnú udalosti. No osud by zostal vo vašich rukách, keby ste mali vieru a spoľahnutie sa na Boha tak, ako to robil Jozef. Takto by ste určite zmenili svoj osud, kdekoľvek by ste sa nachádzali, do akejkoľvek situácie by ste sa dostali – tak, ako maslo by ste vyplávali nad vodu. Prvou dôležitou vecou k tomu je, aby ste sa nebáli a neznepokojovali; musíte mať smelosť a rozhodnosť, nesmiete byť ustráchaní. Strach musí odstúpiť miesto rozvážnosti. Váhať môžete iba vtedy, ak neviete odpovedať na otázku, neviete, či je správna alebo nie, no ak ste problém vyriešili a myslíte, že správne, v každom prípade ho zverejnite a obhájte. Jozef nastolil otázku žene – „s tebou to nemôžem urobiť“. Zlé následky, samozrejme prišli – chytili ho a zatvorili do väzenia, ale Boh bol s ním.

Pri formovaní charakteru je nevyhnutná trpezlivosť. Je základom všetkého.

V Jozefovom charaktere skutočne vidíme veľkú trpezlivosť: vôbec sa neznepokojoval vo väzení, pracoval, učil sa, bol pripravený všetko pretrpieť. Trpezlivosť je taká charakterová črta, s ktorou sa človek nerodí, musí sa snažiť o jej nadobudnutie. Všetky utrpenia na svete majú za cieľ iba sformovať v nás trpezlivosť, naučiť sa trpieť, byť chladnokrvnými, hľadieť s vierou do budúcnosti, nedať sa znechutiť žiadnymi ťažkosťami a sklamaniami. Mladá deva môže povedať: „Mojou túžbou je vydať sa podľa môjho ideálu“, keď sa vydá, povie: „Môj život sa zastavil“. Nie, je na začiatku života. Niekto povie: „Stratil som peniaze“. – No a čo? Si na začiatku svojho života – nič si nestratil. „Stratil som zdravie.“ – si na začiatku svojho života, iné zdravie získaš. Nech sa nachádzame v akejkoľvek situácii, musíme všetko pretrpieť a utiekať sa k Bohu až do poslednej minúty. Táto viera musí byť hlboká v každom našom počínaní. Niektorí chcú mať dobrú spoločnosť, aby boli obklopení dobrými ľuďmi. Jozef ako cudzinec žil medzi cudzími ľuďmi, no dokázal svojím rozumom a srdcom urobiť z týchto ľudí dobrých priateľov. Niekto povie: „Ľudia sú hriešni“ – Práve z takýchto ľudí si vytvorte priateľov; majú šľachetné duše. Dnešný kresťan hovorí: „Je neveriaci, je ešte zelený.“ – Predsa musí byť najskôr zelený, aby potom dozrel. Všetko, čo vyrastie zo zeme, je najskôr zelené, nedozrieva hneď. Zeleň je proces, v ktorom sa sajú šťavy a keď sa nasajú, začína zrenie. „Uráža ma, keď mi povedia, že som zelený.“ – to je veľmi dobré, že si zelený; nikto ťa neuráža; ak si šľachetný človek, prácou jedného dňa dozrieš. Kto nie je zelený, nemôže uzrieť. Ak nie je zelený, bude suchý; a v suchom niet procesu rozvoja. Ak ste zelení, teším sa z vás; byť zeleným je dobrou vlastnosťou; keď dozrejete, budete žltými, ako zlato. Všetci majú radi peniaze – dozrievanie. Niektorí ľudia nie sú dozretí. Viete, čo sú peniaze? To, keď ste dozreli. Život spočíva v postupnom rozvoji od zeleného k zrelému; tento postupný proces sa vo vede nazýva evolúcia, rozvoj. Je nevyhnutný, pokiaľ všetci ľudia ukončia proces rozvoja a získajú všetky vedomosti a dobrotu svojho srdca. Keď získajú všetky tieto šťavy, Boh zošle svoje požehnanie a dozrejú vo vás plody. Vtedy sa zjaví Boh. Pokiaľ ste ešte zelení, hľadí na vás zobďaleč. Keď dozrejete, určite k vám príde a odtrhne vaše zrelé plody, pretože On ich potrebuje. Keď začnete chápať, keď začnete oddeľovať podstatné od nepodstatného, trvalé od dočasného, keď sa váš charakter sformuje a spevnie, keď plody vašej záhrady začnú dozrievať, vtedy budete prepustení z väzenia a predstavení vládcovi tohto sveta, aby ste vyložili dva sny života a prednesiete pravdu nie ako väzni, ale ako slobodní. Vtedy sa pravda stane vencom na vašej hlave a snopy na vašej roli sa vám uklonia a slnce, luna a jedenásť hviezd na Nebi vás pozdravia. Vtedy pochopíte hlboký zmysel pozemského života. Vtedy sa zjaví Boh a bude Božia ríša na zemi.

(Beseda uskutočnená 20. júla 1914 v Sofii.)

Preložila: Gabriela Žlebeková