Hľa, Človek

„ Ježiš vyšiel von s tŕňovou korunou a v purpurovom plášti. Pilát im povedal: „Hľa, človek!“ Ev. Podľa Jána 19:5

Pod pojmom „človek“ rozumieme bytosť, ktorá žije približne jedno storočie, no v pôvodnom jazyku - v jazyku, v ktorom je napísaný tento citát, má slovo „človek“ iný význam – znamená: Ježiš, Človek, ktorý prichádza na zem, Brat trpiacich. Ako treba chápať tieto slová? Môžu ľudia o nás povedať, keď pred nich predstúpime: „Hľa, človek“? Aby bol človek poctený týmto menom, musí mať štyri vlastnosti: musí byť bohatý, silný, mať vedomosti, byť čnostný. Avšak môžete namietnuť: „Prečo bohatstvo?“ Bohatstvo je pôda, pomery, okolnosti, pri ktorých sa človek vyvíja; pôda, v ktorej sa rozvíja sila; sila zasa vnáša teplo a svetlo, ktoré pôsobia na rastlinu, na rozvoj. Nadobudnutie vedomostí – to je spôsob, pomocou ktorého treba chápať a regulovať náš život. Čnosť je však cieľom, ktorý sa snažíme dosiahnuť. Ľudia často kladú otázku? – „Čo máme robiť?“ – Zasejte pšeničné zrno, a ono vám ukáže, čo máte robiť. Poviete: „Ako?“ Dajte mu vlahu a slnečné lúče ukážu, kam smeruje sila pšeničného zrna – má jeden smer – k slnku – prameňu života. Aj my musíme rásť ako pšeničné zrno – musíme ísť k Bohu. No niekto sa môže spýtať: „Keď zrno vyrastie, príde k slnku? Aj ja chcem nájsť Boha.“ – Pre teba nie je dôležité vedieť, kde je Boh, musíš sa iba snažiť prísť k nemu. Zrno pochopilo, čo znamená slnko, a prijalo to, čo si želá. Ten istý zákon platí aj pre nás - aj my musíme dospieť k tomu istému výsledku. Musia nás zasiať, náš život musí prejsť ťažkosťami, ktoré vytvárajú malé, ale nevyhnutné prekážky tak, ako u pšeničného zrna – potrebný je určitý tlak, a potom príde proces rastu, nadobúdania vedomostí a keď dopestujeme plod, to už je čnosť. Takže musia nás zasiať, musíme dostať trochu pôdy, potrebný je určitý tlak, potom musíme rásť hore a získať vedomosti a keď tieto vedomosti dosiahnu určitý stupeň, musia sa ihneď premeniť na pšeničné zrno. A potom Pán pošle zožať zrno a On oddelí potrebné od nepotrebného – žito od kúkoľa. Rodíme sa – to znamená klíčime; rastieme, rozvíjame sa, umierame, dávajú nás do hrobu, to je udupávanie, mlátenie. A z humna Pán zoberie to, čo je potrebné. Je to ako v plevníku a sýpke: plevy vyhodia do plevníka, a zrno – do sýpky.

Prečítal som vám devätnástu hlavu Evanjelia podľa Jána, aby ste si uvedomili štyri veci, ktoré Kristus nosil na kríži, a ktoré si musíme osvojiť aj my; keď položíme čnosť na hlavu, ktorá nebola pribitá, na ľavú stranu – vedomosti, napravo – silu a dolu k nohám – bohatstvo, dostaneme tak ukrižovaného človeka. Teda, ak pribijeme bohatstvo, silu a vedomosti, ich šťavy prejdú do hlavy – k čnosti. Keď chce Pán stvoriť dobrého človeka, pribije ho na kríž, spúta jeho bohatstvo, silu, vedomosti. Čo však znamená spútanie? Položia ho do bedny, aby ho niekto nezobral, aby nikto o ňom nerozhodoval, pretože o ňom bude rozhodovať Boh. Hovorí: „Keď Ja pracujem, ty budeš spokojný.“ Ale pretože človek nechce zostať spokojný, Pán hovorí: „Spútajte ho, aby bol spokojný, aby som pracoval Ja …“ Ale ak nás pribijú na tento kríž, nehodno plakať, pretože vtedy pre nás pracuje Pán. Nešťastný je ten, ktorého nepribili na kríž. Kto chce, aby sa ním zapodieval Pán, musí prejsť týmto procesom rozvoja. Hovorím vám to alegoricky.

Pred týmto procesom rozvoja treba mať bezpodmienečne vieru, neochvejnú vieru v spoločný Boží plán, ktorý má pred očami všetky tváre, ktoré Boh stvoril.

Nemôžeme pochybovať o Bohu, pretože On je dokonalý, všemohúci; veď aj Ježiš na jednom mieste hovorí: „Čo je nemožné človeku, Bohu je možné.“ Božie cesty sú nevyspytateľné. Nemožno pripustiť myšlienku, že by tieto cesty mohli byť prekrútené a zastavené; to je nemožné.

Ak sme povolaní a vydali sma sa na Božiu cestu, musíme mať prostú vieru, akú majú deti, a musíme predchádzať nedostatkom tak, ako sa o tom hovorí v nasledujúcom rozprávaní. V Anglicku chcel jeden veľký umelec nakresliť obraz, v ktorom by zobrazil obrovskú biedu. Celé dni a mesiace sa potuloval Londýnom, aby našiel subjekt, ktorý by sa podobal jeho myšlienke. Napokon stretol jedno otrhané dieťa, ktoré mu prirástlo k srdcu, i povedal si: „Toto je tvár, ktorú použijem ako model!“ Priblížil sa k nemu, podal mu svoju navštívenku s adresou a povedal mu. „Príďte o štyri dni, niečo Vám poviem.“ Keď toto dieťa uvidelo takto oblečeného človeka, pomyslelo si: „Ako môžem ísť k nemu takmer roztrhané?“, a odišlo k známym, aby sa lepšie oblieklo a predstavilo sa tak, ako sa predstavuje cárom; našlo šatstvo, oblieklo sa a odišlo k maliarovi. „Kto ste?“ spýtal sa ho umelec. „Som ten…“ – „Už aj odíďte! Keby som bol chcel takto oblečených - takých sú na tisíce. Potrebujem vás takého, akého som vás vtedy videl.“ A my sa chceme obliecť, keď nás Nebe pozve do práce. Avšak sila nie je v našom oblečení, čapiciach, rukaviciach a topánkach, ani v golieroch, kravatách a náramkových hodinkách – tie nevytvárajú nič dôležité; sila je v našom rozume, v našom srdci, v šľachetných skutkoch a snahách šíriť dobro. Ak vlastníme tieto veci, ďalšie prídu sami od seba, keď príde ich čas. Naozaj, keď odídeme do Neba, musíme si odtiaľto zobrať veci? Keď nás Pán povolá do Neba, vyzlieka nás tu, On nepotrebuje naše handry, a hovorí: „Prineste ho takého, aký je.“ Keď niekto z nás zomrie, každý sa odvracia od neho, dokonca aj tí, ktorí ho milovali, hovoria: „Dajte ho čím skôr preč!“ Kde je teda ich láska? No Pán sa neodvráti, a povie: „Doneste ho, ja ho potrebujem takého, aký je.“ A keď nás vložia do hrobu a odídu, čo vtedy robí Pán? Začne s nami rozprávať, nie je pravda, ako si niektorí myslia, že zomrelí sa oslobodzujú. Pýta sa nás: „Hm, pochopil si život, pochopil si, aký je zmysel života, ktorý som ti zoslal?“ Práve v tomto rozhovore kreslí Pán svoj veľký obraz, vtedy sa začína rodiť onen proces: ľudia začnú plakať a vyratúvať všetky jeho dobré vlastnosti, keď vystroja človeka – vidia Boží obraz, ktorý je zobrazený v týchto vlastnostiach.

Musíme pretrpieť utrpenia, ktoré k nám prídu, a vyvodiť z nich poučenie. Ježiš nám chcel dať príklad Svojimi pozemskými utrpeniami, že sa treba podriadiť tomuto božskému procesu. Na jednom mieste povedal: „Azda ja nemám moc požiadať Môjho Otca, aby zoslal tisíce anjelov, ktorí by ma zachránili? No ak nesplním to, po čo som prišiel, ako budú spasení ľudia?“ Napokon aj On sám chcel byť spasený. Nachádzate sa na zemi, jedného dňa aj vy prežijete búrky, utrpenia, možno aj ten istý údeľ, no keď príde ten čas, ani najmenej ho nemôžete považovať za nešťastie, pretože tam, kde niet utrpenia, niet obohatenia; tam, kde je žiaľ, je aj radosť; kde je smrť, je aj vzkriesenie. A ten, kto sa nechce zúčastniť utrpení ľudstva, nič nezíska. Čo je vlastne utrpenie? Následok chýb, spôsobených niekedy aj našou neskúsenosťou. Práve tieto chyby sa naprávajú v procese utrpenia. Tento proces je metódou prispôsobenia sa a dosiahnutia oných vyšších silných vibrácií, ktoré nás očakávajú v Nebi. Treba prežiť sto žiaľov, aby sa uniesla jedna Božská radosť. Práve vtedy oceníme túto radosť ako treba a udržíme ju. Preto začína Pán s utrpením, aby nás zocelil (ako kováč kalí železo, aby bolo vhodné pre prácu), aby sme vydržali radosť, ktorá príde neskôr.

Každý z nás potrebuje a veľmi potrebuje Pána. Možnože pre svet ste ničím, možno ste obyčajnou nulou, avšak pre Boha ste dôležitou jednotkou. Iba Pán, ktorý vás zoslal na zem, vie ohodnotiť vaše utrpenia, takže sa nemusíte znepokojovať tým, čo si o vás myslí svet; Ten, Ktorý vás poslal, myslí na vás a váži si vás. Pre vás je dôležité mať súhlas od Boha. Ak je s vami Pán, budete pekní a svet má rád pekné; ak On je s vami, budete bohatí, silní, dobrí a dobro sa vždy cení.

Teraz vám poviem o Bohu nie ako o abstraktnej bytosti, ako hovoria filozofovia, rozptýlenej v priestore, o Ktorom neviete, kde je, ale o tom Pánovi, o Ktorom kážem, Ktorý myslí na nás, ktorý pozoruje naše skutky, urovnáva, napráva, trestá, oblieka, vyzlieka – necháva nás narodiť sa a zomrieť. Čo je umieranie? Pán realizuje operáciu, vidí, že stratíte veľa, skracuje proces vášho života – „zoberte mu kapitál, ktorý som mu dal, aby neurobil väčší dlh, teraz nie je vhodný čas, nechajte ho na inokedy, doveďte ho ku mne“. A v tomto procese si myslíme, že svet na nás zabudol. No ak na nás zabudol svet, Pán na nás myslí. Svet musí bezpodmienečne na nás zabudnúť. Jedna mladá dievčina by sa nemohla nikdy vydať, ak by ľúbila všetkých mládencov. Musí si vybrať jedného a povedať: „To je môj svet“. Toto platí aj v živote. Musíte mať iba jedného Pána. Vo svete existuje veľa bohov, ktorí by vám chceli dať prístrešok; no vy si musíte nájsť vášho Boha, s ktorým môžete žiť, rozvíjať sa, obohacovať sa.

V Písme sa hovorí: „Boh nie je iba na Nebi; žije v srdciach pokorných ľudí“; teda prvú vlastnosť, ktorú musíte získať, aby On mohol prebývať vo vás, je pokora. No táto pokora nie je ako pokora nejakej ovce – keď vás zbijú alebo vám zlomia nohy, nemôžete povedať: „Nedá sa nič robiť!“ Nie je pokorou, ak vám zoberú všetko bohatstvo a poviete: „Zmierili sme sa s tým.“ Pokora je, keď máte všetky bohatstvá, silu, vedomosti, dobro, uvedomíte si a poviete: „Pane! Ty disponujš so všetkým, čo mám“. Ale teraz každý robí nasledovné: všetci hlásajú Evanjelium a naprávajú svet; no len čo sa Pán oprie o ich preplnené vrecká, zakričia: „Hej, tam nie! Polovicu, pozri, môžeme dať, no všetko nie“. Keď príde k sile, povedia: nemôžeš rozhodovať o všetkej mojej sile“. Ale keď sme v núdzi, chceme ho a prosíme, aby nás viedol a pomohol nám. Takýto spôsob chápania ľudského života prevláda vo všetkých filozofiach tisícky rokov nazad. A naše nešťastia pochádzajú práve z toho. A Ježiš nám chce svojím životom ukázať cestu. Väčšina kresťanov chápe, že keď sa stanú kresťanmi, musia opustiť svet. Môžete sa zriecť vašich domov, bohatstva, žien, detí, a napriek tomu všetkému myslieť na to. Môžete odísť do nejakého osamoteného kláštora a rozmýšľať: Čo sa asi stalo s mojou ženou, mojimi deťmi, mojím domom?“ To ale znamená, že vy ste sa ich nevzdali, že nie ste slobodní. Zriecť sa vecí neznamená zabudnúť na ne, ale nechať ľudí slobodnými – nechať ženu konať tak, ako vie, nechať syna konať tak, ako vie. Vzdať sa sveta znamená odísť z neho, neprekážať mu – nech si ide svojou cestou, môžeme zastaviť tok rieky? Musíme ju nechať ísť svojou cestou; môžeme urobiť iba jedno – využiť ju. Takisto nemôžeme zastaviť ani život, ale môžeme iba využiť veci. A Ježiš nám jasne a kladne hovorí: Ak ma ľúbite“ – a musíme Ho ľúbiť – v žiadnom prípade nehovorí: „Beda vám, ak ma nebudete ľúbiť!“ Nie! Pán nikdy nechce obete od nás nasilu.

Ľudia hovoria: „Prečo Pán, keďže je všemohúci, nezmení svet?“ – Ako ho má zmeniť? – „Ten, kto klame, nech mu vyschne jazyk; ten, kto kradne, nech mu uschne ruka“. Ale v tom prípade by sme mali iba svet hluchých a mrzákov. Čo myslíte – bol by nám príjemný takýto svet neduživých ľudí? Pán však ponúka diametrálne protichodné spravovanie, kráča opačným smerom a hovorí, že kto chce byť vládcom, musí byť sluhom. Tento proces pozostáva z nasledovného: silní ľudia zvyčajne chcú, aby sa všetky rieky vlievali do ich rieky; u dobra je však proces úplne opačný – Pán sa vlieva do maličkých riek, a namiesto toho, aby ich riadil, necháva ich, aby sa sami riadili.

Môžete urobiť malý pokus vo vašom dome. Nech vzíde z vás myšlienka riadiť; zmyslite si, že sa stanete sluhom - staňte sa sluhom kvôli Pánovi. A vtedy sa postavte na miesto Pánove, hľadajte Pána na Nebi, no On tam nie je; keď stonete a trpíte, On je vo vás. To, čo ľudia nazývajú rastom, napredovaním, to je procesom, v ktorom pracuje Pán. On je najlepší pracovník. Niektorí ľudia sa sťažujú: „Prečo Boh nevidí naše utrpenia?“; no On odpovie: „Nemám čas; Som tak veľmi zaneprázdnený vašimi skutkami; zaneprázdnený som oveľa dôležitejšími vašimi činmi; ak zostane čas, budem sa zapodievať aj vašimi drobnými vonkajšími nedorozumeniami“. To nie je alegória, ale skutočnosť. Vo Svätom Písme je jeden verš, v ktorom Pán hovorí: „Bol som Izraelovi nákladným vozom, do ktorého ľudia postupne hádzali všetko. Avšak utrpenia, ktoré tu pociťujeme, sú utrpeniami Pánovými; On trpí a plače vo vás. Povieme: „Plačem, žiali moja duša“; no keď povieme: „Pane, prepáč, spôsobil som Ti tak veľa utrpenia svojimi nečistými myšlienkami a skutkami“, vtedy prídeme k onej skutočnej ceste, ktorá nás zbaví súčasného zla. A napokon musíme nechať nášho Pána, aby sa v nás upevnil. Zviazali sme ho povrazmi a pribili sme ho. Musíme ho položiť do hrobu a nechať v kľude a On potom vstane z mŕtvych a oslobodí nás.

A buďte presvedčení v jednej veci: tí, ktorí mu hatia cestu, to sme my, ľudia: diabli nekladú prekážky Pánovi na cestu. Pretože On sformoval zákon o slobode, teda On nemôže, nechce zmeniť tento zákon, a pokiaľ neprídeme k takému vedomiu, aby sme sa dobrovoľne podriadili, On nás nezachráni. Musí do nás hlboko preniknúť vedomie, aby sme sa mu podobali. Vtedy naše bohatstvá, silu, čnosti využijeme na povznesenie - koho? - našich bratov, našich blížnych. Každý z vás musí hľadať a vážiť si duše svojich bratov, a nie aby ľúbil iba ich telá. A môžem vám povedať, že Ježiš, príduc na túto zem, ani teraz ju ešte neopustil; žije medzi ľuďmi, pracuje medzi nimi, a už skoro by mal ožiť v nás. Musíme mať vieru, no nie onú vieru a onen strach, ktorí mali Židia - „My nemáme iného cára okrem cisára“, ale keď tento cisár o niekoľko rokov neskôr zničil Jeruzalem a zvalil ich chrám, vzdali sa ho. I teraz môže človek povedať: „Cisár je môj cár“, no následky budú také isté.

Vrátim sa späť. V tomto svete musíme najskôr žiť, pripraviť sa; nemôžeme žiť v Nebi, pretože tam je veľmi ostré svetlo a teplo. Tak ako záhradník pri presádzaní borovíc, ktoré rástli vysoko, urobí najskôr rôzne štepenia, pokiaľ ich aklimatizuje, tak aj Nebeský Otec nemôže nás vziať odtiaľto a hneď posadiť do rajskej záhrady. Dokonca aj náš školský systém je tak zriadený: najskôr musíme prejsť prvou triedou, potom druhou, ďalej stredoškolskými triedami, univerzitou, a až potom môžeme vojsť do sveta. To sú metódy kultúry, ktorým sa musí prispôsobiť ten, kto chce napredovať. Kresťan, podľa mojich predstáv, nemôže byť hlúpym človekom a hovoriť: „Bola to vôľa Pánova“. Keď ste zorali vašu roľu, zasiali ste žito, pretože ak by ste nezasiali žito, čo by vám dal Pán? Burinu i tŕnie. Obrobte vinicu, posaďte vinič a On vám prinesie plody. A aký vinič posadíte, také plody vám prinesie - ak posadíte prúty nízkej kvality, dá vám plánky. Pán dal vašemu dieťaťu dobrý rozum, no čo ste vy zasadili do jeho rozumu - azda tie zárodky, ktoré prinesú dobrý plod? Chceme byť čnostní, silní, bohatí; môžeme mať aj čnosť, aj silu, aj bohatstvo, a je potrebné, aby sme ich mali: podmienky, za ktorých môžu rásť a rozvíjať sa, sú: božský zárodok, božské zákony a božská rovnováha. Rovnováha - to je čnosť, zákony - to sú vedomosti, podmienky - to je sila, zárodok - to je bohatstvo. No spýtate sa ma: „Ako nájdeme Pána?“ - jednoduchá vec. Jeden chcel zažartovať na úkor druhého a povedal: „Sme v záhrade, v ktorej je veľa pekných jabĺk“. - „Ale ja nevidím nič“ odpovedal na to a zatvoril oči; priateľ mu vylepil facku a on začal vidieť. Takže aj Pán nám niekedy vylepí facku a my vidíme. Tí z vás, ktorí majú zatvorené oči, by mali chcieť, aby sa im otvorili. Súčasný svet argumentuje a hovorí: „Kde je Pán? - Je v stromoch, je v kameňoch, je v zemi“; avšak ak príde nešťastie, každý sa otočí hore a vidí, že On je tam a zakričí: „Pane!“ - Teda preto existuje nešťastie - je to facka, ktorú nám uštedruje Pán, aby nám povedal: „Ja som vás stvoril preto, aby ste sa dívali, a nie, aby ste stáli so zatvorenými očami“. Preto my, aby sme sa pozdvihli, musíme byť ako deti - musíme hľadať a musíme byť vnímaví.

Teraz vám poviem niečo iné. Aká je naša metóda, podľa ktorej musíme pracovať? Odteraz musíme byť vždy spojení srdcom aj rozumom so všetkými ľuďmi na zemi, pretože spasenie je v našich spoločných modlitbách - „v spojení je sila“.

A keď sa spoja rozum a srdcia ľudí, vtedy príde Kráľovstvo Božie na zem.

U priateľa, ktorého skutočne milujeme, nesmieme hľadať jeho nedostatky: aj on tak, ako my, ich môže mať; nedostatky sú vonkajším odevom, ktorý má človek oblečený; no ľudská duša je čistá, ona sa nemôže pokaziť, nemôže sa zničiť; nikto nie je v stave mravne pokaziť vašu Božskú dušu. Zvonka sa môže ušpiniť, no vnútorne nie, pretože v nej prebýva Boh. A nie je mysliteľné, aby sa zničilo niečo, čo Boh ochraňuje. My sa môžeme podriaďovať svetu, tak ako povedal Ježiš Pilátovi: „Ja mám moc, aby som ťa ukrižoval“ - „Podriaďujem sa tomu, kto ti dal túto moc, no moja duša je slobodná“. Musíme sa podriaďovať dočasným utrpeniam; nemôžeme ich pochopiť, no keď zomrieme a vstaneme z mŕtvych, pochopíme, prečo boli tie utrpenia. Všetci sa doteraz v živote sužovali obavami a strachom. A to nie je život. Život je, keď je človek naplnený príjemnými pocitmi. Šťastný je ten, ktorý sa raduje, že mohol urobiť nezištne niečo dobré. Stretli ste niekoho, nedáte klobúk z hlavy dolu, nepodáte si ruky; možno že si aj podáte ruky bez toho, aby ste si ich skutočne podali; možno že dáte klobúk z hlavy dolu bez toho, aby ste vzdali úctu. Zvyčajne dávame klobúk dolu z hlavy pred vyšším; no tým akoby sme mu hovorili: „Môžeš ma povýšiť?“ V mori žije jedna diabolská ryba, ktorá pozdraví všetko, čo stretne cestou. Človek chytí niekoho za ruku. Prečo? Tie diabolské prsty na ľudskej ruke veľa hovoria; napríklad najmenší hovorí: „Môžeš mi dať peniaze? Musím začať obchodovať, mám straty, okradli ma, môžeš mi pomôcť?“ Prstenák : „Želám si umeleckú slávu a vedomosti“. Stredný: „Ja chcem práva a privilégiá“. Ukazovák: „Mne treba česť a úctu“. Palec: „Ja chcem silu a šikovnosť“. Ten, kto bol pozdravený, ak môže a želá si to, dá mu.

A vyberú sa dvaja, neskoršie aj traja, do spoločnosti a vytvoria bandu, ale nenachádzajú to, čo hľadajú. Nakoniec príde Ježiš a povie: „To, čo hľadáte - bohatstvo, silu, vedomosti, dobrotu - ja vám to môžem dať. Nie je taký medzi vami, kto by nezanechal pre mňa svoju matku a otca a aby stokrát neprijal budúci život“. Hľa, človek, Ktorý nám môže podať ruku, Ktorý nám môže dať aj bohatstvo, aj silu, aj vedomosti, aj dobrotu. No ľudia povedali: „Vyhoďte ho, ukrižujte ho“; na čo im Pilát povedal: „Vy ho strácate“. Ježiš sedí aj dnes pred vami a ja vám hovorím: „Hľa, človek, Ktorého hľadáte, Človek, Ktorý môže priniesť iba spokojnosť do vašich sŕdc, môže vám dať rozum, zdravie, spoločenské postavenie, pozdvihne vás, ukáže vám cestu, aby sa vyjasnil váš rozum“. - No vy vo svojich pochybnostiach hovoríte: „Ukážte nám ho, aby sme ho videli!“ - Uvediem vám jedno prirovnanie. Objavuje sa večer v diaľke človek s malou sviecou, ja vám poviem: „Toto je človek, ktorý vám nesie svetlo“; vy však vidíte sviecu, nevidíte človeka, jeho uvidíte - kedy? - keď vyjde slnko. Hľadajte sami to svetlo, ktoré nosí človek, - ono vám pomôže nájsť cestu, po ktorej musíte kráčať. Takto treba pochopiť otázku. Dám vám iné, jasnejšie prirovnanie. Predstavte si, že vás vediem do jednej bohatej, no tmavej prijímacej izby, a hovorím vám: „Toto je jedna miestnosť s nádhernými ozdobami, tam, za tým rohom je to, v druhom - to a to“. - „Možno, ale ktovie, nevidím nič“, namietate. Ak donesiem malú sviecu, blízke predmety sa začínajú rysovať; ak donesiem ešte jednu, predmety sa črtajú jasnejšie; ak sa zväčší počet sviec, miestnosť sa stále viacej a viacej osvetľuje; ak sa zažne elektrická lampa, predmety sú jasné, a pri dennom svetle sa vidí všetko. Svet je ako táto izba a každý z nás musí byť svetlonoscom, musí nosiť po jednej svieci a keď vojdeme všetci so svojimi sviecami a dáme ich jednu vedľa druhej, aby sa tak zväčšilo svetlo, uvidíme veľa. Vaše mozgy - to sú sviece. Nemám rád ľudí, ktorí nosia zhasnuté sviece, iba tých, ktorí nosia zapálené sviece, ako na Veľký Piatok. Každý z nás musí byť zapálenou sviecou. Oddaný, milujúci, dobrý človek je ako zapálená svieca. A je veľkou chybou, ak je človek ako uhasnutá svieca. Pýtate sa:“Čo máme robiť?“. - Musíte sa modliť pre druhých, posielať dobré myšlienky svojim priateľom, musíte sa modliť za nich, musíte chcieť, aby boli požehnaní a keď Pán požehná ich, požehná aj vás. A prečo sa modliť? Počas letnej sezóny v roku 1899 bola v oblasti Novopazarsko veľká súš; okolití Turci z 39 dedín sa stretli a modlili sa za dážď a dážď naozaj prišiel; Bulhari si povedali: „Keď Boh zoslal dážď im, pošle aj nám“; avšak nezačalo pršať nad ich dedinami a dobytok vychudol od hladu. Keď sa ľudia modlia, modli sa aj ty: aj ty musíš vyjadriť prosbu; Pán si nebude viesť kvôli tebe osobitnú rubriku, ak sa nebudeš modliť. Modlitba má veľkú silu a súčasní ľudia musia byť ľudia modlitby: s modlitbou pripravíme svoj rozum a svoje srdce. A nie kvôli sebe sa modlíme: to je egoizmus, - Nechcem sa zaoberať rozumom ľudí, mojím želaním je zaoberať sa ich srdcami, pretože všetko zlo je utajené v srdciach. Dokonca aj sám Pán hovorí: „Synu môj, daj svoje srdce“. Teraz musíme začať s očisťovaním, ako pred Veľkou Nocou - otvoriť okná a umyť dlážku. Všetci stoneme nad jedným bremenom, všade panuje celková disharmónia, muž a žena sa nemôžu vzájomne dohodnúť - delia si dom, delia peniaze, žena je nespokojná z toho, že muž uchovával peniaze. Či ich uchovával muž alebo žena, to je jedno. Dohodnite sa, kto bude pokladníkom. Hádajú sa, kto má byť na prvom mieste v dome - či má spievať sliepka alebo kohút. Čo sú to za sliepky a kohúty? - to nie je v živote dôležité, - Povedal som, že iné je dôležité.

Ježiš prišiel a pracuje, a keď prichádza svetlo, prichádza postupne, ticho bez hluku. On nepríde ako hrmavica, tak, ako ho niektorí očakávajú. - Aj to sa môže stať, no tam nie je Ježiš. Keď odišiel prorok Eliáš do púšte a oddal sa pôstu a modlitbe, keď prišla búrka a oheň a Eliáš si zakryl oči, Boh nebol prítomný v búrke ani v ohni, ale v tichom hlase, ktorý rozprával. Pán sa nenachádza vo vašich utrpeniach, vo vašej sile, vo vašich vedomostiach. Kde je? V láske. Ak ľúbite, je vo vás. Ak neľúbite, niet Ho. Aj vy musíte ľúbiť - to je zákon. My neľúbime, ale čakáme, aby nás ľudia ľúbili! To znamená, že máme sedieť pred pecou a čakať, pokiaľ nám iní donesú drevo, aby sme sa zohriali. My, my sami máme mať palivo, ktoré môžu využiť aj iní.

My, ktorí nasledujeme Ježiša, Ktorý nám dal dostatočne veľa sily, musíme ho konečne nechať vstúpiť do nás. Teraz vám zanechávam tohto Človeka: prijmete ho alebo ho ukrižujete, vpustíte ho alebo poviete: „Nechceme ho“ - toto je otázka, na ktorú musíte odpovedať. Ak poviete: „Vpustite Ho, On je naším Pánom“, vyriešili ste problém a príde požehnanie. A vtedy sa splnia slová Písma: „Ja a Môj Otec prídeme a vojdeme do vášho príbytku“. Vtedy bude v nás svetlo a my všetci sa udobríme.

Beseda, ktorá sa uskutočnila 16. Marca 1914 v Sofii

Preložila: Gabriela Žlebeková