Home English Russian French Bulgarian Polish Deutsch Slovak Spanish Italian Greek Esperanto
search help
search in titles only
  FontSize-- FontSize++  

 Pšeničné Zrno

„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ Ev. Podľa Jána 14:24

Pšeničné zrno je emblémom ľudskej duše. Predstavuje veľkú históriu v rozvoji prírody. Keby ste mohli roztvoriť listy pšeničného zrna, preskúmať jeho históriu, dokonale by ste pochopili históriu ľudskej duše. Tak ako pšeničné zrno padá do zeme a umiera, klíči, rastie, dáva semená, tak aj s ľudskou dušou sa deje to isté. Možnože pre vás pšeničné zrno znamená niečo veľmi skromné, niečo, čo nemá žiadnu cenu – 1/16-tisíciina kilogramu: na koľko by ste odhadli jeho cenu, ak jeden kilogram stojí jeden groš? – avšak v pšeničnom zrne je sila, možnosť, duch sebazapretia, tou silou živí seba aj druhých. A keď si sadnete k stolu, vôbec nemyslíte na pšeničné zrno, neviete, akú radosť vkladá do vás, aké myšlienky prináša. Nepoznáte jeho pôvod. Ľudia ho nevedia ohodnotiť, sliepky tiež – nikto ho nevie oceniť. Pre svet je veľkou hádankou.

Takže čo sa skrýva v tomto pšeničnom zrne? Je emblémom života. Ak zoberieme bulharské písmeno „ž“ (Ж), ktorým začína slovo, tak úplne zodpovedá pšeničnému zrnu – dolu dve nožičky, korene, hore dve vetvičky. Keď ho zasejeme, ukáže nám, kam sa máme uberať. Pšeničné zrno nám hovorí, že sa máme snažiť prísť k Tomu, od koho sme vzišli – k Bohu; aby sme sa uberali k Bohu, musíme sa rozvetviť, nechať narásť konáre, získať jedlo pre svet, to jest „pomáhať a obetovať sa pre svojich blížnych, ako to robím Ja“. Preto hovorí Kristus na jednom mieste: „Ja som živý chlieb, ktorý som zostúpil z Neba“. A z čoho vzniká chlieb? Z pšeničného zrna. Súčasní ľudia hovoria, že ich život je nešťastný, všetci sú nespokojní – aj cári aj kňazi; ak začnete od najvyššieho po najnižšieho, stále niečo chcú, a keď dostanú, opäť sú nespokojní a zasa chcú. Ale spýtajte sa ich, prečo sú nespokojní. Hľadajú niečo viac. No vráťme sa k histórii pšeničného zrna. Keď ho zasejú do zeme, čo by ste povedali, keby ste boli na jeho mieste? Poviete: „Je s nami koniec, náš život sa vytratil, zhnil!“ No v pšeničnom zrne je viacej viery, ako je v nás. Keď je pochované v pôde, hnije a rozloží sa, avšak ihneď rozumie jazyku slnka a keď sa zjavia jeho prvé lúče, povie si: „Ja nezomriem, ožijem a prinesiem plody pre druhých“, zrodí sa v ňom energia a začne sa uberať k slnku. Zaväzuje sa, dozrieva. No ľudia ho nenechajú na pokoji: zoberú kosák a skosia ho.

Jeho utrpenia sa tu nekončia: keď ho zožnú, zviažu ho do snopov, potom bodú vidlami, hodia na auto, zanesú do humna, a položia jedno cez druhé na kopy veľké ako pohoria. Potom prejdú po ňom kone a mláťačky. Čo by ste si pomysleli vy, keby ste boli na jeho mieste? Týmto procesom prechádza aj ľudský život. Spýtate sa: „Prečo musíme prejsť celým týmto procesom? – Človek si musí zobrať ponaučenie z tohto príkladu s pšeničným zrnom. Mláťačka a kopytá koňa prejdú po pšeničnom zrne, omlátia ho a uložia do sýpky. No jeho muky ani tu nekončia; preosievajú ho, zlé zrná padajú dolu, pekné zostávajú hore, vysypú ho do vriec a hajde do mlyna medzi dva ťažké kamene, aby ho rozdrvili a úplne rozomleli. Ak by ste boli na mieste pšeničného zrna, čo by ste povedali? „Aj to bol život a svet, ktorý stvoril Boh.“ No pšeničné zrno má veľkú trpezlivosť; hovorí: „Vy ešte len uvidíte, aká je moja história“. Vyberú ho z mlyna, donesú domov, no opäť ho nenechajú na pokoji; vezme teraz žena do rúk sito, preoseje ho, jedno vyhodí, druhé vysype do vandla, vloží kvások a zamiesi na chlieb. Keby ste vy boli na mieste pšeničného zrna, povedali by ste: „Naše utrpenia sa už skončili“. Nie! Keď cesto nakysne, hajde do pece a keď ho stadiaľ vyberú, vidíme pekné bochníky. Keby ste boli na mieste pšeničného zrna, povedali by ste: „Konečne, naše utrpenia sa skončili!“ No krátko nato začnú odlamovať z týchto pecňov a jesť. Pšeničné zrno sa dostane týmto spôsobom do žalúdka, vytvoria sa šťavy, ktoré vojdú do mášho rozumu, a čo sa stane? V našom mozgu sa vytvoria veľké myšlienky, v našom srdci – nové želania. Pšeničné zrno nosí odev, ktorý si obliekajú naše city, vlieva sa do pier spisovateľov a básnikov, vlieva sa do sláčika huslistu. Hľa, toto dáva pšeničné zrno. A keby nebolo pšeničné zrno prešlo týmto procesom rozvoja, nikdy by sme nemohli vidieť tieto pekné veci v prírode. Prečo? Pretože pšeničné zrno nám dáva silu pozerať sa a vidieť. Preto hovorí Kristus: „Ja som živý chlieb“. A aby bol človek živý, musí byť v kontakte so svojím prostredím, nechať sa ním strhnúť, pomáhať a nechať si pomôcť. Tak ako pšeničné zrno prešlo týmto procesom, aj my sa musíme obetovať tým istým spôsobom. A obetovanie sa nie je až také ťažké.

Teraz prejdime k histórii Kristovho života, k histórii židovského národa. Ako si vysvetlíte toto protirečenie: jeden národ čaká tisíce rokov na svojho Záchrancu, aby prišiel jeho Cár a dal mu slobodu, a v tom čase, keď sa zjaví, práve židovskí zasvätenci a kňazi sa Naňho sťažujú? Vy by ste povedali, že by ste konali lepšie, keby prišiel Kristus v našich časoch. Pochybujem. A uvediem vám jeden fakt. Všimnite si, ako sa správa muž k žene a naopak, a budete vedieť, ako by ste sa správali ku Kristovi. Keď sa zjaví pravda vo svete, nebude oblečená vo sviatočných šatách, ale v najskromnejšom odeve, preto sa aj Ježiš zjavil židovskému národu v tejto prostej podobe. To je dôvodom, prečo ľudia nemôžu porozumieť Pravde. Také sú zákony tohto sveta.

No vo svete existuje aj iný zákon, ktorý sa prejavuje v slnečnom svetle. Keď začne slnko svietiť na všetky zárodky a bytosti na zemi, to svetlo, ktoré vyvoláva v človeku radosť a veselosť, vyvoláva u niektorých nenávisť a zlosť. Svetlo, ktoré prináša jedným dobrú náladu, iných robí nemilosrdnými! Svetlo a teplo navodzuje vlkovi myšlienky, kde nájsť ovce, aby ich mohol zjesť; ak dopadnú na zlodeja, začne premýšľať, ako vám ukradnúť peniaze; ak však dopadnú na človeka, ktorý sa snaží robiť dobro, vynasnaží sa nájsť nejakého biedneho človeka, aby mu pomohol. Ak dáte jedno pšeničné zrno sliepke, bude mať pekné perá; dajte ho svini, bude mať peknú srsť; dajte ho vlkovi, bude mať pekné zuby a nechty; dajte ho rybe, bude mať pekné šupiny. Fyziológovia nevedia vysvetliť tento proces. Každá bytosť si prispôsobuje stravu, teplo a svetlo podľa svojho rozvoja a chápania. Tento zákon môžete pochopiť, ak zakúsite tieto dva protichodné svety. Nedá sa vysvetliť, prečo existuje u ľudí zlo, prečo dávajú prednosť nenávisti pred láskou, klamstvu pred pravdou. To si nevieme vysvetliť; veľa otázok „prečo“ zostanú nevysvetlené. Bulharské slovo „prečo“ je otáznikom, ktorým sa rozumie: „chcem“. Prečo musíme chcieť? Existuje jeden zákon, ktorý hovorí, že sa musíme snažiť o pokrok.

Kristus hovorí, že pšeničné zrno, ktoré padlo na zem, nezomrie, zostáva na tomto svete. Čo znamená samota pre život? Samota je najťažšie utrpenie, ktoré môže človek pocítiť. Rozmnožovať sa – to je zmyslom života. Všetky utrpenia vo svete pochádzajú z toho, že ľudia chcú žiť sami pre seba. Vždy sa zlo rodí zo želania žiť sám pre seba a stať sa centrom sveta. A v Božských zákonoch je niečo také nemysliteľné. Naše myšlienky a želania krachujú, pretože ich budujeme na piesku. Vo svete môžeme byť šťastní iba vtedy, ak žijeme pre Pána. A musíme Preňho žiť. Vysvetlenie nachádzame i v samotnej prírode. Keď slnko ráno vychádza, vychádza pre všetkých, pretože všetkých miluje; je pozorné ku všetkým bytostiam od najnižších po najvyššie, a preto všetci upierajú pohľad k nemu. Odtiaľ ide tá energia, ktorá vás oživuje a pozdvihuje. Ale povie nám slnko, že musíme vojsť doňho? Hovorí nám, aby sme využívali iba výhody, ktoré nám dáva, a tak, ako ono žiari na svet, tak aj my musíme rozptyľovať svetlo a šíriť osvetu vo svojom okolí. V našom rozume máme niektoré zvrátené pojmy, ktoré pochádzajú z nášho individuálneho života. Napríklad ak vojdete do domu, ktorý má iba jedno okno, a návštevníkov je okolo 20 – 30, poviete im: „Vy nemáte právo, iba ja sa budem pozerať“, a keď sa vy pozeráte na slnko, všetkým ostatným bude chýbať jeho svetlo, ale vy musíte vyzvať aj ich, aby ho videli, ukázať im cestu, aby vyšli z tohto domu a uvideli svetlo. Preto nie je dobré, keď má človek okolo seba veľa ľudí, pretože sa nemôžu všetci naraz tešiť slnečnému svetlu a teplu. Musíme im povedať, aby vyšli von. Preto Ježiš hovorí: „Kto ľúbi seba samého, musí vyjsť von“, a na inom mieste „Kto ľúbi svojho otca a matku viacej ako Mňa, nie je Ma hoden“. Takže ak sa bytosť priblíži k oknu, zakryje druhým celý horizont. Buďte vzdialení 20 – 30 krokov. To sú fyzické okolnosti. Tým chce Ježiš povedať, že život nepozostáva iba z materiálneho blahobytu; je iba prostou pomôckou, tak ako učebnice, tabule, ceruzky sú pomôckami pre žiakov. Nemyslite si, že Pán pripravil pre vás iba tieto drobné veci: Pripravil vám aj väčšie veci. Spýtajte sa žaby, aké je jej chápanie života; povie: „Viacej ako blahobyt, v ktorom žijem, by som chcela, aby lietalo trošku viacej mušičiek a aby lietali bližšie, keď ich chytám“. A keď ju niekedy vidíte, ako filozoficky pozerá a mlčí, pozoruje muchy: keby prišli bližšie k nej, aby ich mohla chytiť. To je jej chápanie života. Keď kráčame po týchto schodoch hore, nemyslime si, že sme už na vrchole svojho rozvoja: po tomto schodišti rozvoja musíme prejsť ešte veľa, aby sme sa dostali k ceste, ktorjá je našim cieľom. Vzdialenosť medzi ľuďmi a anjelmi je veľmi veľká, asi taká, ako medzi žubrienkou, z ktorej vznikla žaba, a človekom. Z hľadiska anjelov my sme zatiaľ len žabky. Niekto povie: Či nebol človek vytvorený podľa vzhľadu a podoby Božej?“ No oni zatiaľ nenadobudli taký vzhľad a podobu. Vidíte, čo sa robí. Na to, aby sme povedali: „Sme vytvorení podľa vzhľadu a podoby Božej“, musíme mať črty Boha. A aké sú jeho črty? Sú to Čnosť, Láska, Múdrosť, Pravda. Čnosť vylučuje zlo, láska – nenávisť, múdrosť – pochabosť, pravda – lož. Ak sú tieto veci v nás vylúčené, máme Božiu podobu: ak nie sú vylúčené, sme zatiaľ iba žabkami. Nič nemáme proti tejto žabe; ona musí jesť muchy. A prečo je muchy? Poviem vám. Pretože mucha, ako vtáci, žije o jednu úroveň vyššie, aj žaba sa snaží lietať vo vzduchu, chce prijať vibrácie muchy, rozvinúť ich a lietať. Prečo vlk je ovce? Musí jesť ovce preto, aby bol krotkejší, pretože keď jeme dobré veci, sme dobrí. Herci robili pokusy, keď chceli zahrať úlohu ideálnej lásky, jedli dlhší čas ovčie mäso, pretože toto mäso dáva predpoklady k takýmto citom. Z toho vyplýva, že vlk má právo jesť ovce, ak chce byť krotkým. A určite takým bude, pretože teraz je vlk krotkejší, ako bol niekedy. A keďže aj ľudia jedia ovce a sliepky, poviem vám, že ovce jedia preto, aby boli pekní, jedia aj sliepky, pretože chcú byť okrídlení ako anjeli. A máte právo jesť ich. Zlo nie je v jedení. Ak sa zakazuje jesť nejaká strava, deje sa tak so zreteľom na to, aby sa predišlo trápeniu bytostí, ktoré sa využívajú pre túto stravu. Hovorím, že môžete jesť. Prídete ku kurínu, chytíte sliepku a, ak nevydá hlas, môžete ju zarezať a zjesť. Ak zakotkodáka, nechajte ju tak. Tak isto aj ovca – ak zabľačí, nechajte ju; chce žiť. Z toho vyplýva, že vy sa ich musíte spýtať. Spýtajte sa, ktorá ovca a sliepka chcú žiť vo vás. Kristus hovorí: „Ja som živý chlieb, a ten, kto ma je, bude mať večný život“.

Aby sme mohli pochopiť Kristove slová, musíme sa očistiť: očistiť zrak, očistiť aj svoj rozum. Náš rozum je prekrásnym nástrojom, pokiaľ vieme, ako ho použiť; no zároveň je aj nebezpečným nástrojom, ak s ním nevieme narábať. Ak oriete pluhom nezasiatu roľu, vašou povinnosťou je zasiať ju; kráčate podľa prirodzeného zákonu; No keď rozorávate už zasiatu roľu, robíte hlúposť. Niektorí ľudia hovoria: „Musíme myslieť a kritizovať“, pretože veda nemohla byť bez kritiky. Kritizovať, ale ako? Kritika, tak ako chirurgia – vyrezať chorú časť z ľudského tela, chápem, no vyrezať zdravé miesto, nerozumiem. Aby bol človek takým chirurgom, to nie je ťažká práca: každý môže zobrať pílku a odrezať niekomu nohy; každý z vás má túto schopnosť, avšak málo je tých, ktorí dokážu správne vykonať svoju chirurgickú operáciu. Aby sme sa naučili, musíme si bezpodmienečne osvojiť zákon čnosti a lásky. Keď vám hovorím o láske, nechápte, že kážem učenie o mieri a pokoji; človek, ktorý chce ľúbiť, musí zakúsiť najväčšie utrpenia na svete; kto netrpel, nemôže precítiť tento božský princíp lásky. Aby sme milovali Boha, musíme byť pripravení obetovať sa tak, ako sa Boh obetuje za nás. Aby ste Ho spoznali, poviete: „Bože! Daj, čo nám treba. Daj, daj, daj!“ – takéto volanie sa nesie z jedného na druhý kraj sveta.

Peniaze neboli nikdy tak lacné, ako teraz; každý z nás dnes berie, možnože 3 – 4 krát väčšiu výplatu, ako brali jedného času ľudia, a stále nemáme dosť. Peniaze sú znehodnotené, pretože nemajú protihodnotu. A to sme museli chcieť pšenicu, kukuricu, hrušky, jablká. Hovoríte: „Bože! Chcem byť pekný, chcem byť bohatý“. Chcete si privlastniť veľa vecí, a viete, že to je pre vás nešťastím, pretože ak sa stanete bohatí, každý vám bude chcieť urobiť zlo, a na to, aby ste sa ochránili, sú vám potrební ľudia, tak ako bohatí američania si najímajú po 3 – 4 osobných strážcov, pretože ich chcú vydierať na každom kroku. A nám sú potrebné nie bohatstvá, ale tie základné veci, ktoré robia život dobrým. Zanedbali sme rozvoj svojho srdca, z toho vyplýva, že sa musíme vrátiť k tomuto základnému princípu – rozvinúť a zušľachtiť svoje srdce. Zlo nehniezdi v rozume, ale v srdci. Každý z nás sa musí spýtať svojho srdca, čo si želá. Naše srdce sa mravne pokazilo našou vinou; my sme ho donútili, ako sluhov, aby klamalo, aby myslelo na zlo atď. Boh hovorí v Písme: „Synu môj, daj si svoje srdce“. On pozná a vidí chyby ľudí a nechce od nás nič iné, iba aby sme mu otvorili svoje srdce, a aby vstúpil On doňho. Poviete ako? Tým istým spôsobom, ako otvárame okno, aby vošlo svetlo do našej miestnosti. Bolo povedané: „do izby, do ktorej vchádza svetlo, nevchádza lekár, nevládne choroba “, alebo: „kde nevchádza svetlo, odtiaľ lekár nevychádza“: taktiež aj do onoho ľudského srdca, do ktorého vošiel Pán, diabol nevojde. Pán je v tomto zmysle lekár. Lekár, ktorý príde, povie: „Musíš viac jesť, musíš viac piť, musíš urobiť to a to“, a my trpíme, trpíme, pokiaľ sa nám nepodlomí chrbtica. Často sa podobáme jazdcovi na ťave, ktorý putuje púšťou, a ktorého ťava ťažko nesie náklad; keď našiel cestou líščiu kožu, prehodil ju hore na ťavu, no zlomila sa jej pod ňou chrbtica, a náklad zostal v púšti. Chrbát ťavy môže nosiť iba určité množstvo ťarchy. Ťava – to sme my: my sme tí, ktorí putujú, a ak naložíme na svoj chrbát viac nákladu, ako môžeme uniesť, jedného dňa zastavíme svoj rozvoj. Týmto vám nedoporučujem biedu; doporučujem vám bohatstvo v troch smeroch – nie iba fyzické, nie iba rozumové, ale aj duchovné. Nebo si želá takýchto bohatých ľudí, pretože oni dokážu byť štedrí. A keď Kristus hovorí: „Zbierajte poklady“, myslí tým takéto poklady. Vložte ten váš kapitál do Neba, aby mohol Boh živiť z úrokov biednych ľudí na zemi. Nie anjeli pripravia naše spasenie, my sami ho musíme uskutočniť. A máme všetky podmienky k tomu, aby sme ho uskutočnili. Nie je zákonom, aby sme boli všetci rovnako vzdelaní; každý musí vedieť tolko, koľko je preňho potrebné. Niekto povie: „Mám malý mozog“; ja mu odpoviem: „Ak sa nemôžeš pozerať na malého koňa, ako sa môžeš pozrieť na väčšieho; ak máš malé srdce, a nemôžeš ho usmerňovať, ako budeš viesť iné väčšie srdce, ktoré má vyššie želania?“

Čo máme robiť? Nemusíme myslieť na budúcnosť, ale musíme využiť všetky blahá, ktoré nám dáva dnešný deň, pre dobro; prináša nám všetky budúce blahá. Zákon je taký, že Boh, ktorý dal podmienky pre tento deň, dá ich aj pre ďalšie: nemáme prečo rozmýšľať, čo sa stane s nami v budúcnosti, ale musíme byť spokojní: existujú známe zákony, ktoré regulujú vzťahy medzi ľuďmi. Že môže niekto urobiť hlúposť, to nie je vôbec samovoľné; aj to sa udeje podľa toho istého zákonu. Avšak každé nešťastie vám prinesie požehnanie; každé utrpnie vám odkryje nový horizont. To si môžete preveriť kedykoľvek, a preto sa nemusíte znepokojovať kvôli nešťastiam, ktoré sa vám môžu prihodiť. Niekto sa ma pýta na politický život v Bulharsku: „Čo sa s ním stane“ – nič zvláštne! A čo sa stalo teraz? Trošku ho masírujú – to je všetko. Odobrali mu trochu z nákladu; dali mu novú skúsenosť a úlohu na vyriešenie. Nesadneme si, aby sme rozumne pouvažovali nad zákonmi, ale hľadáme vinníkov. Kto je vinný, povedzte? Vinných teraz nenajdete. Vinným je individuálny život človeka. Keď sa chce človek stať ľuďom cárom, je vinný. Nám je jedno, kto je cárom – jeden alebo druhý, tretí alebo štvrtý: všetci kráčajú po jednej a tej istej ceste. Nehovorím, že človek nemôže mať želanie stať sa cárom alebo cárovnou. No komu? Sebe samému, svojmu rozumu, vojmu srdcu, svojej vôli. Ako sa majú vaši poddaní – vaše myšlienky, city a želania, usporiadali ste si ich, urobili ste si u seba poriadok. Vy prví dajte príklad svetu. Akým budem kazateľom, ak sa postavím pred ľudí a poviem: „Buďte štedrí“, ale sám som skupáň; hovorím: „Nekradnite“, ale sám kradnem; hovorím: „Neklamte“, ale sám klamem? Učiteľ, ktorí učí ľudí, musí byť vzorom – sám musí byť príkladom. Aj Ježiš, keď zostúpil učiť ľudí, bol im najskôr príkladom, a ak si my osvojíme jeho Učenie, svet sa hneď zmení. V nás je skrytá jedna dynamická sila, ktorú nedokážeme využiť, pretože nevieme, ako pracovať. Postavil sa raz do cesty bodliak a zahatil ľuďom cestu; prechádzali okolo pútnici, zaháňali sa naň bakuľou, no čím viac sa zaháňali, tým väčšmi rástol, až kým sa nezačali prevracať autá. Všetci boli bezradní; no prišiel niekto s krompáčom a povedal: „Aj ja chcem ukázať svoje umenie“ a začal obďaleč podkopávať korene; spočiatku sa začal tŕň smiať a dumať: „Toľko ľudí mi nič neurobilo, a ty ma chceš zastrašiť?“ No krompáč kopal stále hlbšie, až napokon tŕň povedal: „Tento matkin syn mi našiel moje slabé miesto“. Pokiaľ aj vy nenecháte pracovať krompáč vo vás, tŕň sa vám bude vysmievať a hovoriť vám: „Ja vyrastiem viacej“. To je jedna alegória, ktorú musíte pochopiť. Čo je týmto krompáčom? Myslite a prídete na to. Musíme sa vždy vcítiť do úlohy sudcu. Napríklad v Americkej občianskej vojne priviedli dvoch zločincov, jeden bol slepý a druhý – beznohý; ich zločin pozostával v nasledovnom: chodili kradnúť jablká; záhradník ich nachytal a doviedol ich k sudcovi; no slepý povedal: „Ja som slepý, ja som nekradol jablká, no načiahol som si ruky a zobral som si zopár zo zeme“; a beznohý začal kričať: „Ja nemám nohy, a preto nemôžem ísť kradnúť“. Sudca, keď trošku pouvažoval, povedal: „Vysaďte beznohého na chrbát slepému“ a dodal: „Ten, ktorý vidí, našiel jablko, a ten, ktorý nemá nohy, ale má ruky, ten ho bral“. A skutočne, tak ich aj chytilil. Taký je aj človek – každý sám osobe pozostáva z dvoch bytostí, jedna je slepá, druhá beznohá. Keď ich Pán pristihne na mieste činu, každá z nich začne hovoriť: „nebrala som, nedotkla som sa, nevkročila som tam“; no Pán hovorí: „Položte jedného na druhého“ a tak ich súďte. Kto je ten nevidiaci? Ľudský inštinkt. A ten beznohý? Ľudský rozum. Obaja povedia: „Poďme si trochu pokradnúť“, rozhodnú sa a idú kradnúť jablká, a, keď ich chytia, jeden hovorí: „Prečo ma bijete?“ a druhý hovorí: „Prečo ma bijete?“, avšak obaja sú vinní.

Evolúcia je pre nás nevyhnutná; očakávajú nás väčšie blahá; no musíme sa stať dostatočne rozumnými, dostatočne dobrými, musíme zmužnieť, aby nám bolo zverené toto dedičstvo. Tie tri veci, ktoré som vymenoval – čnosť, pravda, múdrosť – sú veľké bohatstvá, a ak ich vlastíte, budete zdraví a šťastní.

No poviete: „Ako môžeme využiť toto učenie vo svete?“ Od nás sa nepožaduje, aby sme napravovali svet; svet je vporiadku, vo svete neexistujú anormálnosti, všetko ide podľa určeného poriadku; udalosti, prirodzené alebo politické, vieme, prečo prichádzajú, niet dôvodu meniť tento tok. No jedno je nevyhnutné – individuálne narovnanie osobnosti vo svete, či už je to žena alebo muž. Ak sa zdokonalí osobnosť, zdokonalia sa aj jej deti – synovia a dcéry, a keď sa oni zdokonalia, zdokonalia sa aj ich blízki aj celý svet sám od seba. Aký je kvások, také bude aj cesto. To je princíp, ktorý dal Kristus, a Kristus koná tak, aby sa uskutočnil. Tak, ako sa kukla rozvinie a ďalej formuje, tak sa aj svet rozvinie a postupne sa premení k lepšiemu. V tomto svete je veľká nespokojnosť, pretože všetci tí, ktorí nemôžu zavinúť zámotok, sa obávajú, ako prežijú zimu, ktorá sa blíži. Prebudovanie teda musí nastať v našom rozume, v našom srdci, v našej vôli, a keď sa uskutoční táto prestavba, pocítime, že máme v sebe určitú vnútornú silu. Vtedy vstúpime do kontaktu s vyššími bytosťami, ktoré sú pokročilé, a ktoré voláme svätci. Keď vojdeme do zväzku s nimi, náš rozum sa osvieti, tak ako sa žiaci osvecujú medzi svojimi učiteľmi. Svätci sú učiteľmi ľudstva a my všetci sa musíme nechať nimi viesť – oni učia svet, ako musí žiť. No poviete: „Kde sú tí učitelia; na ktorom mieste sú? Ich obrazy vidíme v kostole.“ Každá vec má svoj tieň, podľa ktorého môžeme nájsť predmet. Vaše želania sú vo svete tieňom, vaše snahy tiež; chcete pochopiť podstatu, musíte ísť v súlade so zákonom – zo srdca hore, k vášmu rozumu, musíte myslieť na Boha. Ako si predstaviť Boha? Môžeme si ho predstaviť ako najlepšieho, dokonalého Človeka, v ktorom nie je žiadna nenávisť, Ktorý miluje ľudí tak, ako ozajstný otec miluje svoje deti - taký je vzťah Boha k nám. Čo myslíte, počuje nás teraz, alebo nie? On nás počuje a pracuje v našich rozumoch. Stav, v akom sa nachádzame každý deň, závisí od Neho. Tak ako nám slnko prináša dobrú náladu, keď vyjde, tak aj šťastné minúty v živote vďačia tomuto vnútornému slnku, ktoré nás zohrialo. Aj v duchovnom živote existuje východ a západ. V zrelom veku slnko vychádza – máte poludnie, na starobu zapadáte, aby ste opäť vyšli. Pán vyjde v srdciach a rozumoch mnohých, avšak pre mnohých aj nevyjde. Tí, v ktorých Pán vyjde, pocítia radosť a veselosť, a tí, pre ktorých nevyjde, povedia: „Pre nás je život nešťastím, žiaľom a utrpením“. Títo musia počkať. Prečo? Pretože v nich nie sú podmienky, aby vyšiel; pretože ak vyjde v predstihu, bude to pre nich nešťastím. Lepšie bude, ak si teraz oddýchnu. Nehovorím, že zomrú – ani najmenej; citujem len zákon.

Keď sa hovorí o západe, každý má na mysli umieranie. Čo je to umieranie? Je to predpoklad. Každý z vás musel zomrieť, aby mohol rozpovedať, čo je to smrť; ale teraz si iba namýšľa. Čo hovorí v jednej zo svojich poviedok Tolstoj: Stretá jedného ruského mnícha s bielou bradou vo veku 85 rokov a pýta sa ho: „Aké boli príčiny, ktoré spôsobili, že si sa stal mníchom?“ A mních stručne porozprával o svojej histórii: „Pochádzam z rodiny kňaza; keď som mal okolo 21 – 25 rokov, môj otec a matka ma chceli oženiť za jednu kňažnú; v tom čase som upadol do letargického spánku, prišli lekári, zisťovali mi tep – „srdce sa zastavilo, umrel“ poznamenali a povedali, aby ma pochovali; povedal som si: „azda toto je smrť?“ nemohol som dať znamenie, že som živý; prichádza snúbenica aj s jej otcom a ja počujem, ako jej napomína, aby plakala – „aby ľudia povedali, že si milovala“, „nikdy som ho nemilovala, ale mám rada jeho bohatstvo“, odpovedala; a ja som si povedal: „ak ma Pán vráti do sveta, začnem viesť nový život“; aké je ťažké byť živým a nemôcť povedať, že si živý; vidieť, že všetci plačú, a nemôcť povedať, že si živý!“ A kolko duší je takto pochovaných! Nie je nič ťažšie, ako keď ťa pochovajú živého. Najväčším nešťastím je zostať dni a mesiace v zemi a nemôcť sa oslobodiť od svojho tela; to je najťažšie väzenie – peklo! Keby sme boli čistí, vedeli by sme, kedy duša opustila telo, a nikdy by sme nepocítili takéto utrpenia. Ak povie lekár, že chorý nie je živý, ľudia ihneď povedia: „Zoberte ho!“ Pripravia mu krásnu truhlu a odnesú ho za zvuku piesní a hudby. Kde zostala ich láska? Toto je láska blížnych a spoločnosti! Niekto povie: „Ľúbim vás“. Ako? – tak, ako ľúbi kočka myš, alebo vlk ovcu? Aj to je láska. Avšak je to láska, ktorá prináša ľudu utrpenie, ale láska, ktorá je svetu potrebná, to je ľúbiť druhých a pomáhať im, aby boli šťastní tak, ako sme my šťastní. A preto Ježiš povedal: „Ten, kto verí vo Mňa, bude robiť to, čo robím Ja, a toho, kto Ma ľúbi, bude ľúbiť aj Môj Otec, ktorý príde a vojde do jeho príbytku“. Hovoríte: „Čo bude s Bulharskom?“ Pýtam sa vás: „Čo sa stane s vami?“ Neviete, že vám diabol zobral všetko, čo vlastníte, predal dokonca aj vašu kožu, a predsa sa pýtate: „Čo sa stane s Bulharskom?“ Bulharsko – to ste vy. Musíte sa modliť, aby vám Pán pomohol vyhnať toho nezvaného hosťa z vás, aby ste si zachránili svoje vlastníctvo, svoj rozum a svoje srdce. Diabol je vinný za tieto utrpenia. Nesmiete sa naňho hnevať. Ja ho chválim iba kvôli jednej veci – že je veľmi pracovitý, nedá sa znechutiť; ak ho vyhodíte jednými dverami, vojde druhými; ak sa mu nepodarí jedným spôsobom, hľadá druhý, tretí, štvrtý. To je jeho výborná a povzbudzujúca črta. A Pán hovorí: „Zoberte si z neho príklad, je učiteľom ľudí, učí ich a naučí všetkých; ak vám klame, klame, napokon poviete: „Poznáme tvoje klamstvá, viacej nás už nemôžeš klamať“. Jeden povedal svojmu priateľovi: „Moju opicu nemôžeš oklamať; odchádza priateľ k opici, začína sa pretvarovať, že spí, zatvorí oči aj opica, a on zoberie peniaze; vracia sa jej hospodár a dobre ju ubije; druhýkrát otvára dobre opica oči, nezažmuruje ich, pretože vie, že bude palica. So skúsenosťou, ktorú vo svete máme, po utrpení, keď príde diabol, mu povieme: „Moje oči sú otvorené“. Keď začnete trpieť, povedzte si: „Ešte som neprešiel celým procesom pšeničného zrna“, a keď sa vaše myšlienky a vaše srdce pretvoria a budú prekrásne, vtedy nadobudnete podobu a obraz Boží, vtedy vás Boh vzkriesi, tak ako slnko oživuje zasiate pšeničné zrno.

(Beseda, uskutočnená 23. Marca 1914 v Sofii)

Preložila Gabriela Žlebeková

Bratislava, 26. 12. 1998

 

Home English Russian French Bulgarian Polish Deutsch Slovak Spanish Italian Greek Esperanto

About    Search History    Top 100    Search Help